Odkedy pÃÅ¡em prevažne viazaným verÅ¡om, snažia sa ma moji milonaivnà priatelia (vrátane môjho otca) nahovoriÅ¥ na pÃsanie textov pre populárnych, Äi v budúcnostri (azda) populárných interpretov. Evidentne ich k tomu povzbudzujem svojimi opovržlivými poznámkami, ktorých sa pri poÄúvanà súÄasnej hudobnej produkcie neviem zdržaÅ¥. „Tak už napÃÅ¡ nieÄo ty", poÄúvam dookola.
A ja dookola musÃm vysvetľovaÅ¥, že to nie je také jednoduché, že použiteľných textárskych nápadov je vzhľadom na Å¡truktúrovanie slovenÄiny a požiadavky hudobných skladateľov žalostne málo a s prihliadnutÃm na „vkus" konzumentov (zdráham sa ich nazvaÅ¥ poslucháÄmi) popmusick sa ich použiteľnosÅ¥ eÅ¡te viac problematizuje. Ale predsa len, vÅ•talo mi to v hlave – napÃsaÅ¥ piesňový text. NezvyÄajne kriticky som si povedal, že ak to neskúsim, „nevychutnám" si záludnosti kumÅ¡tu a do konca života ma bude mátaÅ¥ jedna výzva. Znepokojený touto neblahou vÃziou... som sa hlboko zamyslel. Zamyslel, lebo: a) neovládam žiadny hudobný nástroj, ani nemám cudziu hotovú melódiu na ktorú by som mohol svoje briskné životné postrehy veÅ¡aÅ¥; b) moja tvorivá metóda nepoÄÃta so spontánnosÅ¥ou, takže aj keby neplatil bod a, predstava, že napÃÅ¡em nieÄo takpovediac „bezprostredne z huby do hudby" by bola nereálna.
Súc takto handycapovaný, uchýlil som sa k jedinému možnému rieÅ¡eniu, ktoré dávalo nádej, že sa s požiadavkou na hudobný text vysporiadam so cÅ¥ou – napÃÅ¡em báseň, dlhÅ¡iu, než mám vo zvyku a s refrénom a budem dúfaÅ¥, že nejaká melódia sa už vyjavà sama . PrimitÃvne, ale... stalo sa. I podsunul som ten výtvor priateľovi, pesniÄkárovi PeÅ¥ovi Piatkovi a náhoda chcela, že práve nahrával svoj nový album Ulica. ÄŽalej je to už Äistý sen... PeÅ¥o nielenže môj spam zhudobnil, ale veľkoryso ho na Ulicu zaradil. Ãno, áno, nezaprie sa v tej pesniÄke básniÄka a len tak pospevovaÅ¥ si to asi nikto nebude, ale... no nekazte mi radosÅ¥ a zapoÄúvajte sa. ÄŽakujem aj za PeÅ¥a.
Vraciame sa
Vraciame sa k sebe zo studených vojen
a už nami zmieta pokoj po boji.
Iba božie mlyny omieľajú svoje.
Iba my sme z toho celà nesvoji.
Vraciame sa k sebe nonverbálnou skratkou,
keÄ už pekné slovo nemá úroveň.
Pozeráme na štrajk novinárskych škriatkov.
Zábery sú z toho ozaj surové.
Za studenou misou hľadÃm do pohára.
Po búrke v ňom blúdi malý gondolier.
Text je otvorený – dej sa uzatvára.
Jeho nikto nevylovà za golier.
V zelenkavom tichu hrdza žerie kľuÄky,
nech už na ne nikto nikdy nesiahne.
Aj my toto ticho užÃvame mlÄky.
PustÃme vás Äalej, ale za prah nie.
Viem, že ráno mi dáš valentÃnske vale.
V uliciach ma zovrú sivé fasády.
Viem, že ešte bude zima na sandále.
A možno sa eÅ¡te iba ochladÃ.
Za studenou misou hľadÃm do pohára.
Pod hladinou zmizol malý gondolier.
Už je to s nÃm vážne, už sa nevynára.
Už ho nikto nevylovà za golier.