Na anketové otázky KNIŽNEJ REVUE odpovedá Pavol GARAN

• Stáva sa podľa vás slovenská literatúra ostrovom samým pre seba, alebo sa jej darí prenikať do každodenného života?

– Ak dovolíte zjednoduším si vašu otázku len na oblasť poézie, ktorej peripetie vnímam intenzívnejšie a osobnejšie. Ak ostanem verný nadhodenej metafore, tak je slovenská poézia skôr súostrovím husto zaľudneným robinsonmi každého druhu a veku, ktorí si ponad vodu ešte závidia lepšiu klímu a gýčovejší západ slnka, namiesto toho, aby si vykasali nohavice a prešli na pevninu. Dosť je tu, pravda, verbálneho smogu, že našinec nerozozná básnika od rapera, ale vyplatí sa v ňom hľadať svojho čitateľa. Určite viac ako zasklievať oceán správami vo fľašiach, či vyčkávať záchrannú milionársku jachtu.


• Čo vám v našom slovenskom literárnom živote chýba, ako by sa mohla zlepšiť literárna komunikácia?

– Budem veľmi konkrétny. Chýba mi viac literatúry na televíznej obrazovke. Azda to nebude vyzerať tak, že blúznim z horúčky, ale jedna diskusná relácia s možnosťou elektronického/ telefonického vstupu do debaty raz za mesiac by možno stála za pokus. Alebo obnovenie Nedeľnej chvíľky poézie – s mladými, sviežimi ľuďmi a súčasnou, živou poéziou. To by som bral. Veď čo s tými laureátmi Hviezdoslavových Kubínov? Nie všetci idú študovať herectvo. Aj tí majú byť len taký ostrov pre seba? Ešte k ceste od tvorby k príjemcom. Ako si mám vysvetliť, že isté veľké kníhkupectvo, veľkej siete kníhkupectiev, vo veľkom meste nevezme do predaja zbierku básní Paľa Hudáka, hoci je to laureát niekoľkých literárnych cien a určite jeden z najvierohodnejších, najautentickejších a najpozoruhodnejších súčasných lyrikov? Mnohému by pomohla výmena nekompetentných ľudí.