|
PÃsanie ako sebaidentifikácia /poznámky pod ryskou/
december 2008 – marec 2009 - Peter StarÃÄek
(Pavol Garan – Smrť zahroteným prstom)
V súvislosti s hodnotenÃm Garanovho debutu sme už zachytili z viacerých zdrojov tendenciu vymedziÅ¥ postoj autora ako snahu o tzv. „totálnu poéziu“. Básne zo zbierky SmrÅ¥ zahroteným prstom skutoÄne pôsobia veľmi sugestÃvnym dojmom, túto vlastnosÅ¥ im v žiadnom prÃpade nemožno uprieÅ¥. ZaujÃmavé je, akým spôsobom je táto sugestÃvnosÅ¥ dosahovaná. Nevyhnutným predpokladom je vycibrená pozorovacia schopnosÅ¥ autora, jeho cit pre detail, predovÅ¡etkým ale silná emoÄná naviazanosÅ¥ na tému, Äo je samo o sebe základom výstavby Garanových poetických textov vôbec. Teda pÃsanie nielen obrátené dovnútra, ale smerujúce cez seba Äalej – a navracajúce sa naspäť k sebaidentifikovaniu sa. Ako básnika predovÅ¡etkým. Že z toho tak trochu vykukuje istá Å¡tylizácia do polohy domnelej odovzdanosti (o ktorej už niektorà vieme, že vlastne odovzdanosÅ¥ou vo svojej podstate nie je) necháme bokom.
*
Zbierka SmrÅ¥ zahroteným prstom je výnimoÄným debutom prichádzajúcim na svet v neľahkom Äase pre takýto druh lyriky – zrodila sa v záľahe Å¡edej priemernosti blahosklonne vydávanej „tzv. postmoderny“, vo väÄÅ¡ine prÃpadov spojenej so snahou experimentom za každú cenu prekryÅ¥ nedostatok tvorivej invencie, o abstrahovanà od základnej vlastnosti textu ako komunikátu ani nehovoriac. Garan sa predstavuje ako už zreteľne vyprofilovaný a zrelý básnik so svojským autorským rukopisom odhodlane kráÄajúci za cieľom rehabilitácie viazaného verÅ¡a a klasických foriem. Pretože v súÄasnom, povedzme to priamo, znaÄne rezervovanom postoji (aj Äasti odbornej kritiky) k forme viazaného verÅ¡a sa stáva väzňom predovÅ¡etkým poézia sama.
*
Opakujme si do omrzenia známe Lautréamontovo:
„Sú dva druhy poézie, ale poézia je len jedna.“.
*
KompoziÄne je zbierka Älenená na Å¡tyri Äasti, prvá, tretia a Å¡tvrtá tvoria ucelené homogénne celky zostavené na princÃpe prÃsluÅ¡nosti k tej ktorej forme (sonety na tonickej báze, sidžá, sonety na sylabotonickom princÃpe), výnimku k spomÃnaným Äastiam predstavuje druhý oddiel zbierky, obsahujúci na prvý pohľad nesúrodý prierez textami rôzneho tematického zamerania a celkového vyznenia variujúcich od uvoľnenejÅ¡ie pôsobiacich viazaných foriem až k voľnému verÅ¡u. Paradoxne – práve v tomto oddiele Garan preukazuje najväÄÅ¡iu variabilitu, hravosÅ¥, uvoľnenosÅ¥ a invenciu, a to napriek tomu, že sám azda nepovažuje túto lÃniu svojej tvorby za najsmerodatnejÅ¡iu.
*
Býva zaujÃmavé vystopovaÅ¥ autora podľa jeho vzorov, Äi už deklamovaných, alebo aj nepriznaných. Pri Garanovi to má recenzent o to ľahÅ¡ie, že sa k mnohým z nich výslovne ako autor hlási. HneÄ v prvej básni II. Äasti zbierky prezrádza priamo meno V. Mihálika, ktorého tvorba Äo to znamenala pre jeho ÄalÅ¡Ã básnický vývoj a do veľkej miery predznamenala aj jeho vytrvalé Å¡túdium viazaných foriem. Báseň „Smútok za Vojtechom Mihálikom“ akoby nepriamo odkazovala na cyklus „Smútky“ z Mihálikovej zbierky „Posledná prvá láska“. Nakoľko iÅ¡lo o zámer, neodvažujeme sa s istotou tvrdiÅ¥, nemožno to vÅ¡ak v koneÄnom dôsledku vylúÄiÅ¥. Paradoxne je práve báseň venovaná Mihálikovi napÃsaná voľným verÅ¡om, hoci Garan inklinuje skôr k verÅ¡u viazanému.
Báseň „Na samotke u D. S. „obsahuje už odkaz jednoznaÄne uchopiteľnejšà – ide o zreteľnú narážku na zbierku D. Stana „Samotka“, a to nielen Äo sa týka názvu, ale aj formálneho uchopenia témy (Stanova „Samotka“ je cyklom sonetov, sonetom je aj spomÃnaný Garanov text).
Priamymi odkazmi sú aj básne „Paľo Hudák sa napil vÃna a nevravÓ, „Chcel by som sa dlho zhováraÅ¥ s Jozefom MihalkoviÄom“, „Tak“ (M. Válek), „Čo vÅ¡etko“ (V. Kondrót), Å¡tvrtú ÄasÅ¥ Garanovej zbierky dokonca uvádza fragment „BásniÄka spod stola“ J. Buzzásyho.
*
Po predchádzajúcom siahodlhom výpoÄte predsa len prichádza na um myÅ¡lienka, Äi tých mien skutoÄne nie je v jednej zbieroÄke priveľa. Aby som kohosi citoval – „Necituj, a budeÅ¡ citovaný.“ Lenže si nie som istý, Äi tým niekým nebol práve J. Urban, ktorého Garan z nám neznámeho dôvodu z inak obsiahleho menoslovia vypustil, hoci po preÄÃtanà zbierky zistÃme svoje. InÅ¡piraÄné zdroje neklamú. To len kohút trikrát kikirÃka...
*
Garan je formálne najpresvedÄivejÅ¡Ã práve v sidžách, kde oÄistil svoju básnickú reÄ od akýchkoľvek rytmizaÄných kudrliniek („Džez 1960“), úspornosÅ¥ou jazyka dosahuje maximálnu koncentráciu nielen výrazu, ale aj Äo do obsahu. Jeho sidžá sa vÅ¡ak od zvyÅ¡ku rýmovaných textov zbierky odliÅ¡ujú aj celkovým prÃstupom, je to cyklus variabilne pôsobiaci, obsahuje presvedÄivo podané lyrické výpovede, ale aj nenápadnú sociologickú sondáž („5:00“). V ÄalÅ¡Ãch textoch odľahÄujúco pôsobà autorova schopnosÅ¥ sebairónie, predstieraného cynizmu, za ktorým vÅ¡ak vždy nájdeme Äosi viac, nemilosrdné sebabiÄovanie vlastného vnútra. Pretože pre mladého Äloveka je to (akokoľvek pateticky to znie) boj o svoj malý kúsok Å¡Å¥astia, veÄná snaha siahnuÅ¥ po chimére, ktorá je už už na dosah, a v poslednej chvÃli sa nám rozplýva pred oÄami na hmlu – ktorá nás opäť pohltÃ... A tu dochádza ku katarzii – pre Äitateľa, ale i pre básnika. Garan nám niÄ nepredstiera, otvorene nám predkladá na stôl vÅ¡etky svoje túžby, sklamania, bezbrehé zapÃjanie nekoneÄného strachu z prázdna, ktoré nás pohlcuje.
*
Na druhej strane - problematicky pôsobia niektoré verÅ¡e zbierky, ktoré by sa dali považovaÅ¥ až za akúsi voľnú parafrázu svojich vzorov. Porovnajme napr. „V júli keÄ hrdlá žien sa do váz úžia“ (V. Kondrót) / „Ramená žien sa do svitania úžia“ (PG). Takýchto momentov sa v zbierke nájde viac – ak už nie priamo podobných obsahovo, tak dikciou, ktorá je tomu ktorému z vyÅ¡Å¡ie menovaných autorov vlastná. V žiadnom prÃpade vÅ¡ak Garan nie je epigónom, to nie, skôr ide o obÄasné podvedomé záblesky tvorivého spriaznenia, ktoré si ako autor isto v prvej chvÃli ani neuvedomoval.
ÄŒasom vám možno udrie do oÄà prehnané bolestÃnstvo (námatkovo: „ZnaÄÃm si na zápalky. VÅ¡etko smrdà smerom k smrti.“; „V slzách som vyprevadil dymového motýľa“), niekedy autora pristihneme in flagranti pri literárnom baroku („Strúhajú vodu, dievÄa sladké po hoblinkách dažÄa pláva z diaľok...“), niekedy možno preÄnieva prÃliÅ¡ná snaha o dokonalý rým za každú cenu, zámerné sa vyhýbanie väÄÅ¡ej uvoľnenosti (hoci priznajme si, je smieÅ¡ne – keÄ Äosi také vyparatà etablovaný autor, sme mu to ochotnà odpustiÅ¥, no zaÄÃnajúci nech sa „cepuje“ k dokonalosti), avÅ¡ak v koneÄnom výsledku je Garanova zbierka SmrÅ¥ zahroteným prstom jedineÄným autentickým svedectvom preÅ¡pikovaným citlivosÅ¥ou vnÃmania, poéziou vo svojej najÄistejÅ¡ej forme, a napokon – Å¥ažko identifikovateľným „krásnym“ zmätkom, ktorý vo vás narastá eÅ¡te dlho po preÄÃtanÃ...
| Autor: admin |
dne 15. 09. 2009 | 1959 přečtení |
komentářů: 0 |
Přidat komentář |
|
zaujÃma ma kto ste
Celkom hlasovalo: 9406
© Pavol Garan, 2009
mail: pavol.garan@gmail.com
|