3.December 2008



„Ešte pred chvíľou som bol v montérkach a teraz tu sedím medzi vami,“ privítal večer Pavol Garan, ktorého priatelia familiárne volajú Paľko. Milovník dobrého vína a ešte lepšej poézie (nepatrne dodávam, že aj pekných, a či zrelých ako víno? žien) pricestoval v posledný novembrový štvrtok z Dobšinej do Košíc. Spomínané montérky vymenil za rifľový oblek, čierny kabát, neodmysliteľný Jacklondonovský klobúk a ponúkol kúsok zo svojich myšlienok tesaných poéziou. A napriek jeho presvedčeniu, že nie je dobrým rozprávačom, publikum, medzi ktorým sa ukrývala aj košická básnická pospolitosť ako napríklad Dali Stano alebo Martin Vlado, určite oslovil. Rovnako ako jeho debut Smrť zahroteným prstom. Poetický večer spríjemňoval aj Dávid so svojou poéziou v hudbe, ktorá sa prepletala s poéziou upletenou do veršov…

Keď vyšla Garanova zbierka básní, literárni kritici sa vcelku potešili. Tí škodoradostnejší, ktorí „ľúbia“ mladých debutantov však zvesili nos. Smrť zahroteným prstom bola ocenená Prémiou Ceny Ivana Kraska v roku 2007, a nielen to. Paľkove básne vyzdvihovali nielen pre ich obsah ale aj formu. Je básnikom, ktorý sa ako jeden z mála kamaráti so sonetom a napĺňa ho obsahom komunikovateľným pre každého. Debut Smrť zahroteným prstom je svojou otvorenosťou a priamosťou akousi čítankou básnika samého. Sympatickou pre všednosť dní, o ktorej vypovedá. No napriek tomu nie prvoplánovo.

Príležitostný básnik Paľko Garan píše príležitostne. A teda vždy. Pretože tá správna príležitosť na vznik poézie je stále. Vyhovuje mu jeho tesárčina, lebo popri tom kreše zo svojich myšlienok básne. Pozoruje, vymýšľa, básni… a ako prezradil, môžeme sa tešiť na jeho druhú zbierku. Hádam už čoskoro.