Revolver a neha

Autor: Pavol Garan <pavol.garan(at)gmail.com>, Téma: básne, Vydané dňa: 16. 10. 2009

---

(Dušane)





1
Kým nasypem krysám
za potrubím so studenou,
už ťa ľúbim. Už ťa, prisám,
chrústik, už ťa...!
Už sa suniem poza
prsty – otvor ústa!
Nedrž sa ma ako
mama! To sú moje prvé metre
po vodičke, pospiatky.
Nepozná, kto lásku
netrie. Také poriadky...


2
Od čela ma žuje čiapka,
keď sa k tebe skláňam
po jazyku. Iba
slovkom habkám –
primiluj sa k mojim
hranám, mlč a komu-
nikuj. Vzdychni
niečo trefné.
Dlhý,
dlhý refrén.


3
Keby bolo kedy,
boli by sme z biedy.
Dnes si užívajme!
Dnes to bude po prvýkrát
naposledy.
Dnes to bude. Najmä.


4
To je vrchol. A nám
došlo sladké. Ani za mnou
duchnu nezabuchol a sa
klaniam,
môžeš matke.
Môžeš so mnou ráno
slnko v dyni.
Neviem, neviem, čo nám ľudia,
keď nevýjde do hodiny,
temná hruda,
na Bermudách.


5
Anjel
prešil sladkou cvernou
spanie mláďat. A ja
takto: krivou chôdzou
od westernov
hybáj hľadať
múdrosť otcov.
Aké iné terno?
Do svitania ma to máta,
moja nevyspatá. Do svitania
zo mňa ubúda
Clinta Eastwooda.


6
Od dnes robím samé
správne rozhodnutia – never,
že sa hráme:
škrtnuté sa škrtá!
Prévert
na zozname?
Neviem, vravím,
už nič nedám
dotieravým
odpovediam.


7
Milujem ťa ako primitív –
nemám limity...
Ani inú starosť. Nemám
zmilovanie, moja mňamná,
moje mäso na rošt.
Nepozeraj sa tak na mňa, neviem,
čo sa stane. Všetko je len teraz –
pre raz, pre lásku.
Cezo mňa sa k tomu prehláskuj.


8
Desím sa tých smrtí
po zhasnutí. Tak mi chýba
revolver a neha. Sníva sa mi –
rieka, čo sa smerom k moru
zbieha. A ty nad tým iba
krčíš kolenami, do rinčania vody,
do žblnkania reťazí...
Si to hodím,
keď to zaváži.


9
Nie som macho,
playboy, ani dandy.
A aj načo. Smrkám nad čajom,
pripravený ustáť všetky
smutné happyendy,
podobajúce sa navzájom...
Chytím ti pulz a blesk do baretky,
prevediem ťa prašným Dunajom.


10
Kto som,
omámený vlažným calvadosom?
Živý písmenkový monolit:
(čelom k mantinelom)
nesmiem povoliť.
Vnímam život cez prizmu
jeho egocentrizmu.


11
S knihou v ruke čaptám po troch –
kde ste, hrdinovia!? Chcem sa uzrieť
v rozoklaných tvárach,
v sympatických lotroch,
v gangstroch Kečupova.
„Umrite a oblečte sa, Sarah,
gestá neoslovia.“


12
Pomaly si zvykám
na dril – zanovito hudiem
do pukania marhúľ,
do pokoja Å¡arhu,
nahnutého nad rýľ.
S vierou, že raz budem
absolútny lyrik:
tichý, šíry.


13
Skúsim si to pomaly a bez pátosu:
nemám osud. Nemám
jasno, preto píšem, milujem a
svedčím. Nemám
sa. Ani vzťah k väčším
témam.


14
Kam ti kráčam v ústrety,
ako plecom udretý,
škárou medzi statickými dejmi?
Odstrkujem zhovorčivé predmety.
Utáraný čajník –
nič mi neozrejmil:
ako prosperuje vesmír...
Ustupuje s gemerskými lesmi.


15
Už je málo takých drúkov –
(pod)viazané verše smolím
voľnou rukou. Povznesený nad okolím,
vnímam zo striech
iba karmínové, purpurové,
šarlátové ostrie. Je mi krásne,
je mi na umretie,
no a na to tretie.


16
ÄŒosi-kamsi,
vyberám si: remeň,
stolček, miesto na tráme,
bielu košeľu a
čierny atrament,
osvetlenie, hudbu,
ideálny termín...
(Netráp sa a
s reportérmi.)


17
V posteli sa rieši
všetko osudové. Náš vzťah,
naše spolu – stojí na krémeši.
A ja tŕpnem
ako na nákove.
Celou cestou ku všednému stolu.


18
Neotváram známym,
kakao si robím
čoraz tmavšie...
Naskutku ma objím!
Ako keď sa cítim
osamelým.
Ako keď si čelím
bytím. Ako
zavše – keď som sebou samým
málo vierohodne.
Ako taký
boh, ktorého vidno
iba vodne.


19
Iba ty ma môžeš spraviť šťastným
ako nič, čo vlastním – keď ma čítaš,
keď mi dochádzajú slová (a ty si tiež
obrázková). Iba ty mi môžeš
zvoniť do podkrovia.
„No to sú k nám hostia...!“
Iba pošta,
len vrátená pošta.


20
Tak by som ťa pustil z hlavy
ako do púpavy...

Ako chlapec Å¡arkana...

Tulák s lienkou na nose
hlavu zakláňa.

A v tých mrakoch
(a v tej básni)

vody na koše.