Básne I.

Autor: Pavol Garan <pavol.garan(at)gmail.com>, Téma: básne, Vydané dňa: 18. 08. 2009

---

Smrť zahroteným prstom
(výber z debutovej zbierky)



Byť, či nie


V slzách som vyprevadil dymového motýľa
( a celý zvyšok noci bavil hostí tykadlami).
Pohneval som si chutnú žabku, čo sa zaňho modlila,
že teraz vážne neviem, ako na ňu, mami.

Tlačím sa bruchom na pult, mám tu rozčítané zrkadlá,
v ktorých sa cez uličku kĺžu zlatí ocinovia.
Vraciam sa k stránke, čo mi od minula celkom vypadla,
len vlastná minulosť je medzitým už dávno nová.

Z vianočnej výzdoby sa odlomila halúzka
a ja som rýchly, zlý a smädný v nehumánnej dobe –
v hostinci Evy B. sa na obsluhu nestrieľa a nelúska!

V hostinci Evy B. a súkromne je všetko po starom:
mám len dve možnosti – a vyberám si obe,
keď ráno stúpam do schodov a v predklone sa zrážam s poštárom.


No

Stále nám ide o krk... Ale o čí?
Závet som poslal s veľkou vodou v malej kazete.
Z čakania na zázrak ma rozboleli oči.
Tajne si beriem čo mi nikdy nedokážete.

Z vychádzok do detstva sa vraciam negramotný,
na cestu späť sa pýtam dobrých strašidiel.
Vypi si na nás dvanásť pív a trinástym sa zotni.
Vstaň z mŕtvych, aby si mi vrúcne závidel.

Som panák, uľaví si, kto mi jednu vrazí...
Milenci nad fontánou ešte ignorujú svet
a v lotosovom smäde odriekajú krásne frázy.

Milenci nad fontánou. Čľapli do vody.
Desím sa toho, čo som vyrozumel z viet.
A voda iba dôvodí a dôvodí...


Chvíľa s nožom

Za naklonenou hruškou
vedľa domu trvá aj táto jeseň
na svojom.
        Trvá,
zatiaľ čo sa putovní vtáci od severu,
nad mestom
už-už križujú s horným tokom
lístia,
        zatiaľ
čo si ja v chladnej izbe,
nad listom, ešte
sladkým
hrotom noža
naučeným pohybom prihládzam obočie,

a nemám,
komu by som sa takto celý odovzdal,

dobrotivý
Bože,

s tým
nožom.

        Zatiaľ
čo
v napätom ovocí
na stole, celú
noc a
naozaj
dojemne

tŕpne
hmyz.


Večer idealistu

Ja neviem, ale moje dievča
to musí byť víla.
Musí sa vznášať
dvadsať čísel nad zemou
a hrať pritom
na harfu
tak,
že sa rozprší
marhuľový kvet…

Opakujem si,
keď ponad pípu,
ponad zívajúci drez,
v zrkadlových fóliách
oproti
kontrolujem svoje pozície –

medzi tequilou a ginom,
medzi pistáciami a brandy

a vykrúcam sa,
že nie som divný:

Aj ja sa rád otáčam za ženami,
iba si potom musím
nanovo roztriediť ruky:
ľavá, pravá…

Stále sa utvrdzujem,
že rýdza osamelosť nie je stav,
ale vlastnosť,
s ktorou sa nemožno rozísť.

Ešte vždy si naivne
smrť nechávam
na poslednú chvíľu.

A tiež som ešte nikdy
naživo nevidel

harfu.


Paty

Nad vodou stojí dievča v bielom,
len čo mu vánok sladne na koži

naliatej svetlom, keď noc roznoží
akoby za violončelom.

(Za správnu mincu) vo fontáne
vidí deň, čo sa nám len stane.


Džez 1960

Pán... sadá za bubny...
Po tichom pradení

môj oslobodený
duch prahne v zárubni

kavárny Vltava – – –
„Sklenku?“
        „Ste láskavá.“


Úzkosť

Naoko ešte hrdá.
A naokolo tma.

Spusť riasy, oploť ma,
lebo ma nájdu ľudia,

ukážu na mňa v pustom
dni zahroteným prstom.


5:00

Klaksóny zachrípnutých busov ne- a neladia,
a slepá ulička má uši o to tenšie...

Z už bytu nebohej sa ozývajú štence,
iba pár borcov z nočných pitiek drží nálada.

V byte 6 nechá muž 2 inak rozostlané.
Žena si nájde niečo na čítanie.


O čom snívam pri zvážaní dreva

Rozbitým dvorom krochká kaki Praga,
kníšem sa nad kabínou na hrabových metroch,

hlbokým nádychom som zabral miesto pre troch –
na sloňom chrbte cúvam do Kartága.

Mám zásluhy a hlad a za hrsť brusníc
a aj inak som historicky drsný.

-------------------------------------------