V jednom rozhovore sa Äeský guru hudobnej recenzistiky Jiřà Černý posÅ¥ažoval: „...u nás je taková zvláštnà situace – Radůza dostane v jednom roce tÅ™i AndÄ›ly, ale na hranosti v rádiu se to vůbec neprojevÃ.“
HneÄ mi napadla trochu racionálne, trochu naÅ¡sky uskromnená paralela: Pavol Hudák dostane v jednom desaÅ¥roÄà tri Ceny za dve knihy poézie, ale na akejkoľvek mediálnej propagácii, na záujme redaktorov literárnych periodÃk, na pozornosti dramaturgov, režisérov a manažérov literárnej Äino-hry sa to neprejavÃ... Potom vydá eÅ¡te jednu knihu; na naliehanie Äitateľov eÅ¡te súbor vÅ¡etkých troch, doplnený o nové texty... stále niÄ. Nevychádzajú analytické recenzie, literárnovedné Å¡túdie, zasvätené rozbory, neÅ¡umà to v odborných kruhoch. A malo by dunieÅ¥, spievaÅ¥, rámusiÅ¥...
Paľo žil v Poprade, Äaleko od stánkov literárneho jarmoku, bratrÃÄkovania a handľov. Nehodil sa do krámu. A tak sa i naňho a jeho miesto v kontexte slovenskej poézie ostatných dvadsiatich rokov aspoň statoÄne zabúdalo, ak sa už bez pocitu hanby nemohlo niÄ horÅ¡ie. Tak i 18. januára zomrel a 21. bol na cintorÃne v SpiÅ¡skej Sobote pochovaný – ako Älen Obce spisovateľov Slovenska, spisovateľskou obcou... chcelo by sa povedaÅ¥ vyobcovaný, ale presnejÅ¡ie bude nikdy nevobcovaný.
NaÅ¡Å¥astie niÄ z tej poľutovaniahodnej nevÅ¡Ãmavosti sa netýkalo jeho Äitateľov; mal ich dosÅ¥ – od prostých roboÅ¡ov, cez intelektuálov, až po perspektÃvneho chapmana. I o ňom mi vykladal pitoreskné historky, keÄ sme sa už ako kamaráti stretávali v popradských osviežovniach, keÄ už sa jeho generaÄnà literárni druhovia usadili, umravnili, alebo len rozpÅ•chli do sveta, daktorà až do druhého. Paľo bol aj pri svojich zniÄujúcich existenciálnych úzkostiach zábavný spoloÄnÃk. Nemal rád konvencie, Å¡krobenosÅ¥ a dekórum; Äasto potom sarkasticky hutne, skratkovito, v elipsách a s trochu nedbanlivou dikciou, ale hlavne s neskrývaným pôžitkom glosoval svoje excesy a extemporá, ale aj nevynútené životné peripetie. Vedel si zo seba robiÅ¥ srandu, nikdy mu ani na um nepriÅ¡lo, že by sa mal hanbiÅ¥, a ja som mu jeho poslanie vyvoleného naruÅ¡iteľa poriadku rád veril, hoci mu pri ňom Äasto iÅ¡lo o zdravie aj dobrú povesÅ¥. Na oboje dbal minimálne. Paľo bol vo svojom bytà konÅ¡tituovaný ako totálny básnik, podľa mňa najozajstnejšà – so vÅ¡etkým, Äo to adjektÃvum obnáša – akého slovenská poézia na prelome tisÃcroÄà mala. A takého ho aj existenÄné problémy vyhnali do Anglicka „na zárobok“. KeÄ sa vrátil, s výrazom hudákovskej osudovosti striedaným s bezmocným chechotom mi vykladal svoj prvý zážitok z krajiny Shakespeara – ako mu dvojmetrový Äernoch priženuvÅ¡Ã sa panterými skokmi vydrapil spopri ucha mobil a v mihu zmizol v uliÄkách Londýna, zanechajúc konsternovaného poetu nesúvislým dumkám o vlasti... Paľo nakoniec balil za pásom cédéÄka. Ako sa asi cÃtil si možno len predstaviÅ¥.
Inak ho živila novinárÄina. Pre svoje reportáže z vidieka a prÃbehy prostých ľudà vÅ¡ak Å¥ažko nachádzal v brandži porozumenie. Aspoň Korzár, Pravda, Slovenka, naposledy Farmár mu trochu vychádzali v ústrety. Vedel som že mu je Å¥ažko na duÅ¡i, veľmi Å¥ažko – zo spoloÄných rozhovorov i z básnÃ, v ktorých sú vÅ¡etky tie smútky, sváry, fatálne nedorozumenia a neistoty v skoncentrovanej podobe. Paľo nehľadal poéziu v pokútnej filologickej alchýmii ani vo frazeologickej bohatosti jazyka, nevykružoval Å¡tylistické figúry ani eufonické Å¡pirálky, neviazal slovnú matériu do úhľadných snopÄekov, nevyužÃval takmer niÄ z klasického poetického inventára; jeho slová vÅ¡ak mali v prostom básnickom prehovore svoju váhu, Äi už uvoľnili svoj významový potenciál v lapidárnej skratke, v pregnantných formuláciách alebo v mrazivých výpoÄtoch. Paľo mal talent pÃsaÅ¥ presvedÄivo, naliehavo, nekompromisne a neúhybne – v skľuÄujúcom súlade so surovou skutoÄnosÅ¥ou minulých, naÅ¡ich i budúcich dnÃ. I keÄ posledných sedem rokov nevydal žiadnu zbierku, budem si ho pamätaÅ¥ ako senzibilného, veci oddaného a vediaceho Äloveka-básnika a priateľa.
Pavol Garan