spovedá Juraj KARIKA - 15. január 2007

Kedy si začal so svojou tvorbou, čo Ťa podnietilo k prvým veršom?
- K mojej prvej básni ma (veľmi neoriginálne) pomkol klasický srdcový poryv, alebo ak chceš, silný citový impulz, mierne erotického charakteru. A to tuším začiatkom roka 1998. Ale k poézii ma, čo som vtedy ešte tak nevnímal, už predtým spoľahlivo približovali texty menšinových hudobných žánrov plné neošúchaných rytmov, originálnych slovných spojení, sympatického štylistického figliarstva, poetickej obraznosti, hravosti, ale i hĺbky odhaľujúcej sa vo viacerých významových rovinách. Country, folk, jazz, trampská hudba, šansón ... . Hltal som všetko, čo ostro kontrastovalo s popovou produkciou, išiel som viac po výpovednej hodnote piesne, ktorej text by nebol len nositeľom tónov bez hlbšieho zmyslu. Nasprostasté, nekonečné omieľanie slaboduchých refrénov sa mi vždy bridilo. Čo ale ešte nemôžem v súvislosti s touto otázkou nespomenúť, je fakt, že ma láske k poézii nenaučili skostnatené osnovy literatúry ZŠ a SŠ, kde sa veľká pozornosť sústreďuje na štúrovcov, Vajanského, Hviezdoslava, Kraska ..., autorov, ktorých štylistické postupy metaforika, výrazové prostriedky a archaický jazyk boli z veľkej časti prekonané. Súčasný autori sa nepochopiteľne dosť opomínajú, hoci by mali väčšiu šancu osloviť mladých.

Kde si publikoval svoje prvotiny?
- Ak sa obmedzím na suchý výpočet, tak v Literárnych krokoch, Slove mladých, Dotykoch, Slovenskom rozhlase, internetovom mesačníku Let, v zborníkoch víťazných prác Literárneho Zvolena a v Dobšinských novinách.

Ako vlastne vnímaš poéziu?
- To je pomerne široko koncipovaná otázka, a predsa by hádam nebolo od veci povedať najprv ako poéziu nevnímam: ako nástroj na mučenie nevinných žiakov a študentov, ako produkt mysle pomotaného čudáka, indivídua, ktorý po nociach v obskúrnej izbietke, kdesi v podkroví, v extatickej triaške zliepa svoje krkolomné slovné konštrukcie. Ako teda poéziu vnímam. Z pozície čitateľa, okrem iného, ako jednu z možností, ako sa orientovať v spoločenských a kultúrnych hodnotách a pahodnotách, bez zbytočných prešľapov. Z pozície básnika, ako jedinečnú možnosť poukazovať na slabosti, neduhy a temné stránky človeka pokúšaného, človeka milujúceho, človeka omylného (teda najlepšie na vlastnom príklade), umelecky príťažlivou formou, pokiaľ možno vzrušujúco, tak aby to vzbudzovalo emócie, ktoré čitateľa potešia, rozosmutnejú, poprovokujú, upokoja, zarazia, pozdvihnú... . Poézia je teda z môjho pohľadu predovšetkým priestor pre intímnu komunikáciu. A keďže zdravá komunikácia predpokladá minimálne dvoch účastníkov, citový vklad čitateľa, jeho osobná angažovanosť na finálnej podobe výpovede sú neodmysliteľné. Inými slovami, až čitateľ báseň naozaj ozmyslí. Ja ako autor mu môžem dať len návod, ako to spraviť, ako spraviť z plochého textu trojrozmerný priestor, jedine v ktorom sa môžeme stretnúť. Báseň je potom tak moja, ako aj jeho – je naša.

Čo ťa inšpiruje k tvorbe?
- No, keď dychtíš počuť v súlade s vžitou predstavou, že povznášajúce moky a iné trunky na trudné dumky, tak aj to. Aj samá stereotypná atmosféra nočných barov malomesta ..., ako maskuje netušené súvislosti, vecí a vzťahov, aj skľučujúcu osamelosť človeka v zdanlivo slobodnom prostredí. Inšpirujúce je často to nevznešené – morálne poklesky v prístupe k vlastnému životu, neviera v silu dobra, strach čosi zmeniť, alibistický odstup na hranici pýchy a tiež to čosi pomýlené a neprirodzené, na čo som si teraz akurát vymyslel pomocný termín – hrdá nuda. A ženy sú inšpirujúce, pravdaže – ako to iskrí, vrie a praská v priesečníku našich svetov. To podnecuje. Dosť často k takmer revanšistickým veršom. Ale nech. V poézii nikomu nič nedarujem. A sebe najmenej. Inšpirácie by teda bolo, len škoda, že aj tá duši milá, slniečko nad kvitnúcou čerešňou a tak, môže pretavená do básne nakoniec vyústiť do frustrujúcich pocitov, zúfalstva, dezilúzie a skepsy, ako sa to napokon aj často stáva.

<Mal si niekedy chuť prestať s písaním poézie?
- Skôr mám pocit, že poézia máva z času na čas chuť prestať so mnou. To vtedy, keď aj dva – tri mesiace nenapíšem ani čiarku. Ale dnes už viem, že ak povinne denne myslím, aspoň chvíľu v „poetčine“, tak sa to zasa zlomí a bude z toho básnička – dve. Ale predsa – pochybnosti sú. Ten pocit: čo ak to bolo naposledy? Udržiava to človeka v napätí a trochu vracia k pokore, aby si sebou nebol príliš istý.

Kto je najväčším kritikom Tvojej tvorby?
- No, sám sa snažím byť čo možno najsebakritickejší a neodpúšťať si, ale inak sú to najmä porotcovia a účastníci literárnych súťaží a pravidelne priatelia zo Spišského literárneho klubu, ale nebránim sa ani kritike z radov nezasvätených priateľov a inej laickej verejnosti.

Na čo sa zameriava Spišský literárny klub?
- SLK pracuje pod záštitou Spišského osvetového strediska pod vedením básnika a rozhlasového redaktora Jána Petríka. Schádza sa raz za dva mesiace a je to v podstate voľné združenie ľudí rôznych vekových skupín, častejšie ale mladších, ktorí majú chuť baviť sa o literatúre a informovať sa navzájom o literárnom dianí na Slovensku. Hlavnou náplňou je ale čítanie a posudzovanie vlastných literárnych prác (poviedok, básní), členov klubu. Aby bolo jasné, nie je to žiadne elitárske spoločenstvo literátov, ktorí sa vzájomne potľapkávajú po pleciach a fandia si akí sú dobrí. Konštruktívna kritika a vlastný názor, čo aj nepríjemný, sú vždy vítané. Nepochybne aj preto v deväťdesiatych rokoch členovia tohto klubu pravidelne vyhrávali všetky relevantné literárne súťaže a o Spišskej Novej Vsi sa hovorilo ako o hlavnom meste poézie.

Ktoré literárne súťaže sú najprestížnejšie na Slovensku?
- Je trochu háklivé hovoriť o prestíži jednotlivých literárnych súťaží na Slovensku. Rozhoduje o nej viacero faktorov: tradícia, organizačné zabezpečenie, miera umeleckej vyzretosti účastníkov, pozvaní hostia z radov renomovaných literátov ... . Budem subjektívny, ale ak zohľadním všetko, vyššie spomenuté, plus osobnú skúsenosť, plus názory priateľov z brandže, tak v smere východ – západ, sú Wolkrova Polianka, Literárny Zvolen a Literárna Senica najdôležitejšími literárnymi prehliadkami ne Slovensku. Pre prozaikov sú to ešte Jašíkove Kysuce a Poviedka, ale musím sa ešte zmieniť minimálne o Literárnom Kežmarku, Poetickej Ľubovni, Akademickom Prešove a Múze.

Máš ambíciu raz vydať i vlastnú básnickú zbierku?
- Mám. Bohužiaľ sa dnes vydanie knihy básní spája s mnohými celkom prozaickými problémami. Vydavatelia sa do „neistých podnikov“ veľmi nehrnú a sú ústretoví len ak si autor celé vydanie hradí sám, čo môže vyjsť na 25 až 100 – tisíc, podľa mena vydavateľa a nárokov autora na grafickú úpravu. Obyčajne sa to rieši tak, že si autor pozháňa sponzorov – takých solventných a ako rýchlo, to už záleží na jeho presvedčovacích dispozíciách. Ďalšia možnosť je požiadať o grant z Ministerstva kultúry, a ak si fakt dobrý, prípadne máš konexie v grantovej komisii, možno budeš mať šťastie. No nech akokoľvek, zháňanie financií je síce veľký, ale druhoradý problém. Budúcu knihu treba najprv mať čím naplniť. 40 – 60 priemerne dlhých básní možno nie je veľa, ale ak chcem aby knižka pôsobila celistvo a príťažlivo, aby nemala hluché miesta, musím byť prísny k výberu a veľa starších básní vyraďujem – buď sa mi zdajú slabšie, alebo sa mi nehodia kompozičného plánu, rušili by. Takže vlastnú knihu áno, ale zatiaľ je všetko v štádiu rozpracovania.

Čo by si poradil mladým autorom, ktorí majú záujem o poéziu, ale cítia sa byť obmedzení možnosťami malého mesta?
- Navštívte oddelenie poézie miestnej knižnice. Ak má niekto záujem o vlastnú tvorbu, v začiatkoch je dobré trochu sa zorientovať najmä čítaním renomovaných súčasných autorov. Literárne kluby sú takisto dobrou príležitosťou zistiť ako som na tom s talentom. Nestranná kritika skúsenejších autorov je neoceniteľná. Najbližší spoľahlivo fungujúci lit. Klub je ten v Spišskej Novej Vsi a je vďačný, otvorený a prístupný novej krvi. A potom internet – sú na ňom informácie o všetkých literárnych súťažiach(záväzné propozície, termíny uzávierok, adresy). Skúsiť osloviť redakcie lit. časopisov tiež odporúčam. Bohužiaľ tých, ktoré sa venujú mladým, začínajúcim autorom je málo. Cesta od prvých pokusov s tvorbou po vlastnú knižku, ktorá by mala nejakú umeleckú hodnotu je dlhá a neľahká. Aj preto rád na nej každému, kto by mal záujem, v rámci svojich skromných možností pomôžem.