rozhovor s Pavlom Garanom, ktorý vyšiel v Knižnej revue, č. 14-15/2009
pripravili Marika Smoroňová a Radoslav Tomáš

Mnoho vecí sa dnes robí skôr preto, aby sa o nich hovorilo, a nie aby sa chápali. Niekedy však stretneme človeka, ktorý je ochotný nielen počúvať, ale má naozaj sám čo povedať. Rád pomôže a práce sa nebojí ani bez rukavíc. Veď je tesár. Pavol Garan (1978) z Dobšinej je laureátom viacerých literárnych súťaží (medzi inými i Wolkrovej Polianky), publikoval vo viacerých časopisoch i rozhlase, je členom Spišského literárneho klubu. A je jedným z tých, ktorí robia veci poctivo – s jasným myslením a srdcom. Za knižný debut, zbierku Smrť zahroteným prstom (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2007) získal Prémiu Ceny Ivana Kraska 2007.


* Ak sa opýtajú autora, prečo píše, buď mlčí, alebo vysloví vtipnú filozofickú poznámku. Je to často sa opakujúca otázka. Aj tak mi to nedá – prečo píšeš ty?

– Nemám vtipnú filozofickú poznámku. Ba ani nudnú. Asi musím s pravdou von. Píšem preto, aby som sa nechal poznať – najprv sebe, potom vám. No to, čo sa o sebe zo svojich básní dozvedám, ma nenapĺňa práve veľkým optimizmom. A píšem preto, aby som sa vyrovnal s pocitmi zúfalstva, dezilúzie, odcudzenosti, sklamania, skepsy, izolácie, zhnusenia... To všetko aspoň ako-tak dôstojne, teda vecne, až s hrdosťou, s gestom a noblesou. A ešte aby som imponoval opačnému pohlaviu. Preto píšem. Málo ušľachtilé? Ale no!

* V súvislosti s umením sa spája slovo múza. Si jej verný? A ak, tak ktorej?

– Vzhľadom na to, čo som povedal vyššie, je len samozrejmé, že múzy sú pre mňa životne dôležité a mávam k ním v zásade nekritický vzťah. Som im slepo verný, dokým mi len dávajú nejakú nádej, lepšie povedané, dokým ja nejakú nádej cítim. A v tomto smere som mimoriadne senzitívny: dokážem ucítiť (budúcu) nádej, ešte keď je hlboko v záporných hodnotách. Tam aj väčšinou zotrvá, ale párkrát som už ostal prekvapený (však, Alenka, Katka, Barborka), keď sa moja (budúca) nádej vyšvihla k bodu nula, následkom čoho som sa tak vášnivo roztokal, že som vo výlusku, čo je vrcholná fáza dvorenia, kedy je tetrov aj básnik hluchý (a básnik aj slepý), ani nezbadal, že moja vyvolená už opustila teritórium a oddáva sa sokovi, ktorý možno nevie básniť, ale zvládne postaviť hniezdo a zohnať šťavnatú pandravu. Aké prízemné. A frustrujúce. Ale k veci – momentálne žiadnu múzu nemám.

* Ako vraví Radovan Brenkus: „Detstvo môže byť kruté i bezstarostné. Jeho povaha predznamenáva, aká bude dospelosť.“ S čím najväčšmi sa ti viažu spomienky na mladosť – či už príjemné, alebo nepríjemné. Vedel si už v detstve, že budeš básnikom?

– Moje detstvo bolo krásne sivozelené. To nie je protirečenie, ani sebairónia. Kto pozná Dobšinú, odkiaľ pochádzam a kde stále žijem, vie, že jej bezprostrednému okoliu dominujú okrem hustých lesov aj haldy azbestovej hlušiny, tzv. D-hmoty. Státisíce kubíkov jemného sivozeleného piesku na niekoľkých hektároch – to, a vlastne celý areál vtedy ešte fungujúcej povrchovej bane, bolo moje pieskovisko, bojisko, útočisko. Ešte aj dnes vidím tie zaprášené ulice Kúpeľnú a Novú a desiatky tatroviek denne, ktoré nimi zvážali drahocenný nerast k železničnej stanici. Je to poriadny kontrast k súčasnej karcinopanike, v ktorej sa všetko azbestové demontuje, odstraňuje, likviduje... Jediné nepríjemné spomienky mám na pionierske „lágre“, do ktorých nás s bratom rodičia cez prázdniny posielali: nevonia mi bársaká strava (mliečne výrobky, zelenina), nikdy som sa nenaučil plávať, som citlivý na krivdy a hrubé zaobchádzanie, o ktoré tam nikdy nebola núdza, a hlavne – nemám rád zmenu prostredia, nové podmienky, harmonogramy a to, keď mi niekto organizuje zábavu (aj dnes, ak mám to šťastie a pozvú ma niekam recitovať, musí organizátor pamätať na môj nevyspytateľný pitný režim). A ešte ma mrzí, že nás mama nikdy nenechala spať u starkých z otcovej strany. Asi preto, že si hygienou nikdy veľmi neubližovali. Ale mne tam ináč chutilo jesť a mali dvor a dom s povalou a veci, ktoré dýchali minulosťou. Kdeže som ja vtedy tušil, že budem dajaký básnik... „Smoliť“ som začal až vo svojich dvadsiatich, lebo ma ešte stále omínalo panictvo, a to už dosť nešetrne. Asi som sa nádejal, že to je jediný spôsob, ako môžem zatraktívniť svoju smutnú postavu. Keby som bol vtedy tušil, koľko to ešte potrvá, kým sa dostaví vytúžený efekt a že nakoniec vôbec nie vďaka písaniu... 

* Aké boli tvoje básnické začiatky?

– Zvláštne sa mi na to spomína, lebo to nie je až taká dávna minulosť, keď som po dvoch rokoch zliepania ufňukaných porazeneckých ponôs poslal svoj prvý autorský výber básní Jánovi Petríkovi do Literárnych krokov s pokornou prosbou o písomné vyjadrenie. Aj sa mi ho dostalo. Ale nepotešilo. Prišlo čosi v zmysle: „Na uverejnenie to ešte nie je, ale ak by ste mali záujem sa o veciach detailnejšie porozprávať, pošlem vám pozvánku do Spišského literárneho klubu...“ Tak som tam jedno pekné ráno stál vo dverách. Ale to je už iná kapitola.

* Sú spisovatelia, ktorí ťa ovplyvnili, aby si napokon šiel vlastnou cestou? Zjavne nikto nemôže byť načisto samým sebou.

– V úplných začiatkoch najmä Emil Boleslav Lukáč. Konvenoval mi jeho pesimizmus a tragický pocit života, veľmi som sa s ním identifikoval. Povedané slovami českej recitátorskej legendy Mirka Kovaříka: „Doslova jsem se k němu zřítil.“ Dnes je môj vzťah k tomuto postsymbolistovi už viac nostalgický ako obdivný, ale stále naňho nedám dopustiť. Nakoniec, to skľučujúce videnie nemožnosti lásky a harmonických vzťahov vôbec ma stále máta. Neskôr som si zamiloval Mihálika. Opájal som sa jeho formálnou dokonalosťou, precíznou veršovou technikou v ľúbostnej lyrike, v reflexívnych básňach, vo veršoch so silným sociálnym podtónom – kým som nemusel vnímanie estetického tvaru bolestivo oddeľovať od ideologického blúznenia, ktorým majster zaprasil vari polovicu svojej bohatej tvorby. Keď som objavil Válka, všetko, čo som dovtedy o poézii vedel, na istý čas prestalo existovať. Tá dusivá úzkosť, ktorá stúpala z jeho obrazov, a hneď ten ľadový závan – naozaj milovanie v husej koži. Potom to už išlo viac-menej samospádom: zádumčivý figliar Mihalkovič, úsečný a strohý, matematický presný Kondrót, naraz jadrný i plavný Moravčík, cudne tichoerotický a citlivý Strážay, filozoficky zahĺbený Buzássy, zanovito harmonizujúci Zambor, bohémsky rozpriahnutý Urban, existencialisticky sugestívny Hudák... Dúfam len, že platí, čo o mojom debute napísal Radoslav Matejov: „Neznamená to však, že autor zostal v úlohe eklektika...“

* Myslíš si, že mladí autori to majú v súčasnosti v rámci možností hľadať a prejaviť sa ľahké? Kde by si im odporučil realizovať sa?

– Majú to ťažké a budú to mať ešte ťažšie. Čo chýba, je kritická selekcia tvorby na každej úrovni. V podmienkach predajnej slobody a „démonkracie“ sa najlepšie darí agilným grafomanom. Asertivita a sebavedomie sú zvyčajne nepriamo úmerné talentu a v našom trhnutom trhovom mechanizme tento fenomén prosperuje jedna (keby jedna!) báseň.
Mladí autori sa môžu realizovať v literárnych periodikách, ktoré sú načúvaniu „mladým hlasom“ priaznivo naklonené (napr. Dotyky, RAK). Dobré fórum ponúkajú aj internetové mesačníky LET a Divoké víno. No prakticky od všetkých publikačných možností bude mladých autorov odrádzať slabá spätná väzba, prípadne ešte v kombinácii s rozkolísanou periodicitou. Aj z toho dôvodu môžu v začiatkoch pomôcť zorientovať sa spoľahlivo fungujúce literárne kluby. (Odpor naturálnych solitérov a ťažkých individualistov k podobným inštitúciám v obavách o originalitu prejavu a v strachu zo stádovitých tendencií nie je na mieste. Ale rozširovať sa tu o tom nebudem.)

* Ako sa pozeráš na smerovanie tvorby súčasných slovenských autorov?

– Smerovanie tvorby súčasných autorov vnímam predovšetkým ako čitateľ poézie A ako takého ma situácia na trhu veľmi nenadchýna. Azda to nebude odo mňa priodvážne tvrdenie, ale z nastúpených trendov cítim čosi ako krízu metafory: jedni ju znásilňujú, iní odstreďujú, ďalší recyklujú, ostatní okázalo ignorujú a len hŕstka je tých, čo sú doma v zákonitostiach jej fungovania a tých, čo sa bez nej naozaj zaobídu. Tiež mi je nanič z toho plazivého alibizmu, ktorým prerástla naša lyrika. S Mihalkovičovím „byť básnikom a jednako aj byť“ ako by sa nedalo uspokojivo vysporiadať, s jeho inverznou podobou už vôbec nie. Množia sa „pôstmoderné“ verše plné kváziinotajov a „rafinovaných“ zámlk, v ktorých sa človek nedoberie ani autorského postoja k tematizovanej problematike, ani odtienenia nejakých tvorivých východísk. Akési „naznačovanie naznačovania“ ma má vtiahnuť do hry – aby som na pobavenie autora zúfalo rozkrýval fiktívne konotačné vrstvy len jazykovo nabubrelých textov. Ďakujem, neprosím.

* Čo ti teda v slovenskej literatúre chýba?

– Budem veľmi subjektívny. V slovenskej literatúre mi veľmi chýba odmlčaný Štefan Strážay.

* Čo ťa zo slovenskej a svetovej literatúry najviac zaujíma?

– Najviac, a nebojím sa povedať, že takmer výlučne poézia a literatúra, ktorá sa k nej viaže. Naposledy ma potešil napr. Ján Gavura, zbierkou básní Každým ránom si a monografiou Ján Buzássy. Zo svetovej tvorby som nedávno „objavil“ Kanaďana Aldena Nowlana v preklade Petra Milčáka.

* Čo by mala mať dobrá kniha?

Dobrá kniha by mala mať povahu perpetuum mobile. 

* Čo je podľa teba pre spisovateľa najdôležitejšie? A naopak, čoho by sa mal vystríhať?

– Myslím, že každý autor by odpovedal s prehľadným prihliadnutím najmä na vlastnú tvorivú prax. Ani ja pravdepodobne nebudem výnimka. Neviem, čo je najdôležitejšie pre spisovateľa. Pre básnika asi dobrý dôvod. Dôvod dosť dobrý na to, aby inak normálny človek riskoval verejné duševné obnažovanie, aby pri ňom neváhal revidovať svoje priority, svoje postoje, hodnoty, názory (kým ich bude tlmočiť), aby sa nerozpakoval „sprevracať“ svoje vnútro s víziou iného poriadku. Takým dôvodom môže byť asi len pud psychickej sebazáchovy, zalarmovaný nejakým zásadným konfliktom, svárom, rozporom vo vzťahu „ja a ja“ alebo „ja a okolie“. No nemôžem sa ubrániť pocitu, že v našej súčasnej poézii je práve tento dobrý dôvod často buď zamlčaný, alebo simulovaný. No a vystríhať by sa spisovateľ mal zglajchšaltovania, opatrníctva, otupenia, polovičatosti, kompromisov, neúprimnosti a alibizmu.

* Čo ťa v súčasnosti najviac zamestnáva? Čím sa literárne aj neliterárne zaoberáš?

– Po väčšinu svojho dospelého života som bezprizorne rozpotácaný medzi zžieravou introspekciou, potupným sebaukájaním a naničhodným snívaním. To, a čosi ako vedomie nekompatibility so svetom, je asi tak všetko, čo ma momentálne zamestnáva, čím sa aj literárne zaoberám. Dosť tristné, hm.. Neliterárne sa už takmer ničím nezapodievam – v duchu konštatovania: „...básnici (...), co je to vůbec za lidi? Z velké části frustrovaní, nespolehliví, podlézaví flákači.“ (Jim Christie). S tým spresnením, že ja predsa len od osemnástich kmitám v pracovnom procese, z toho posledných jedenásť rokov v jednom kovospracujúcom podniku, ako tesár – stĺkač paliet. Mám teda absolútne nekreatívnu robotu, ktorá ma intelektuálne, ani emocionálne nevyťažuje, čomu som náramne rád.

* Na vydanie svojho knižného debutu si čakal dosť dlho. Ako si sa rozhodol, že je ten správny čas ísť „von“?

– Povedal som si, že až pôjdem „von“, pôjdem s vydavateľstvom, za ktoré sa nemusím hanbiť a s básňami, za ktoré sa nemusím hanbiť. Viem, znie to trochu silácky, ale azda mi dnes nikto nevytkne, ako neprezieravo som táral. A mal som aj iné dôvody, prečo som čakal. Zastrájal som sa, že som ešte na literárnych súťažiach nepovedal posledné slovo, a nechcel som si dať túto možnosť vziať unáhleným vydaním debutu. Okrem toho, bola to pre mňa jedna z mála možností stretnúť sa s renomovanými literátmi alebo s mladými s rovnakou krvnou skupinou. Ďalšia vec – texty, ktoré som napísal pred vydaním knižnej prvotiny, zdali sa mi dobré ako jednotlivosti. Nevedel som ich vnímať ako zbierku, nech som ich akokoľvek prehadzoval. Som kritický, ale aj k sebe. Ak už vydať knihu, tak kompaktnú, koncíznu, s hutnou výpoveďou, nie rozpačitý pokus s milými „chorôbkami“ konvenčných debutov.

* Splnil tvoj debut Smrť zahroteným prstom tieto autorské nároky a predsavzatia?

- Myslím, že môžem byť spokojný – knižka vyšla v peknej grafickej úprave a v slušnom náklade. Kritiky, aspoň tie, ktoré registrujem, boli pozitívne až vyslovene nadšené. Aj od neprofesionálnych čitateľov mám dobrú spätnú väzbu. A porotcovia Ceny Ivana Kraska tiež našli pochopenie. No, nesťažujem sa.