Erik Ondrejička - časopis Dotyky (číslo ešte upresním:))




Svoj knižný debut Smrť zahroteným prstom (VSSS, 2007) si básnik Pavol Garan odložil na začiatok roka 2008 a teda na rok, keď sa stáva tridsiatnikom. Dal tak poézii vo svojej prvej zbierke šancu dokázať, akým šťastným východiskom pre zretie talentu, ale aj predzásobenie sa nažitým poetickým materiálom môže byť čakanie.

Pavol Garan rozdelil svoj debut na štyri časti, ktoré by sa po formálnej stránke dali nazvať aj ako sonetovsko uvoľnenejšia, prevažne veršovo neviazaná, rytmická sidžovská a napokon časť sylabickejších sonetov. Už pri zbežnom čítaní vidno, že autor zvláda kráľovskú poetickú disciplínu - tvorbu viazaného verša, ako aj lásku k dnes až príliš často zatracovanému rýmovaniu na takej vysokej úrovni, že to aj s troškou zlomyseľnosti vyzerá, že kým kdesi v teplúčku pri káve časť teoretikov polemizuje o tom, či ešte existuje nevypoužívaná rýmová dvojica, tesárovi Garanovi, stĺkajúcemu kdesi v Dobšinej drevené palety, sa originálne rýmy sypú z rukáva ako piliny.

Obíďme ale lákavé paralely, ktoré nám na zázračnosti vcelku osvedčená stolárska profesia ponúka a prejdime rovno k tomu, aké vplyvy si do básní vpúšťa a čo všetko mení na verše Pavol Garan. Vypozorovanie a pomenovanie jeho vzorov nie je vôbec zložité. Obdivom k známym a v Garanovi permanentne prítomným básnikom sa autor vo svojom debute vôbec netají. Je to predovšetkým válkovský smútok a odstup (vo veršoch sa dokonca ako pozdrav zablysnú zápalky, či luna), buzássyovské synonymum poézie - túžba byť milovaný, verše venované obom Vojtechom (Kondrótovi aj Mihálikovi), ale aj Jozefovi Mihalkovičovi. A keď sme už pri poslednom menovanom, aj názov zbierky je akoby naviazaný na Mihalkovičovu báseň Priložím, v ktorej v dávnej laterne magike pulzujú verše Teraz už kachle hrejú a na stene sa pohol strašný tieň.

Preto sa ani hororovým názvom Garanovej zbierky netreba nechať oklamať. Zahrotený prst je jeho vlastný a ukazuje ním v hre tieňov na seba a na občas stranovo, (alebo na hlavu) obrátene fungujúci svet. A na smrť sa básnik Garan tiež vôbec nehotuje. Jeho debut je totiž determinovaný výrazným príklonom k životu. Niet sa teda čo diviť, že aj keď rieši hamletovskú otázku v petrarcovskom sonete pri rannom stúpaní do schodov v predklone a zráža sa pri tom s poštárom, vyberá si obe možnosti. Tú prvú napĺňa tak, že zo dňa do dňa prechádza síce užší o uši, ale aj ťažší o poznanie, prípadne o hlavu po vypitej fľaši. A ako napĺňa možnosť druhú? Tak, že si smrť veselo necháva až na poslednú chvíľu.

Garanov literárny subjekt (a nepochybne aj sám autor) si do vôle vychutnáva dar slobody. Jej súčasťou je sympatická zraniteľnosť hlavného hrdinu (som panák, uľaví si kto mi jednu vrazí), a dar transformovať smútok na zmetabolizované nápoje. Napriek zjavnej snahe vsugerovať čitateľovi pocit, že mnohé básne sú písané v zariadení reštauračného typu výkonnostným konzumentom chmelového nápoja rukou bez piva a teda len jeho bezkríglym kýpťom, je zrejmé, že Garanova obraznosť a metaforika sú príliš presné na to, aby bol ich autorom opilec. A tak aj súvisiaca kvantifikácia pôsobí skôr pôvabne ako silácky, keď mu dobré (akoby orlojové) strašidlá radia, aby si na nich vypil 12 pív a trinástym sa zoťal, keď sa mu z pív a pív odgrgne to zliate, či keď sa Zem vinou autorovho zlého vzťahu k nealkám bezprízorne vrtí. Kvantifikácia nestráca svoj pôvab ani v treťom bare pri štvrtej káve, keď sa autor drží cnostných predsavzatí iba silou dvojitého turka.

Najväčší rozdiel, ktorý možno medzi Pavlom Garanom a jeho básnickými vzormi vypozorovať, je vari rozdiel v pohľade na vlastný smútok. Súčasťou toho garanovského (nech by bola biela akokoľvek iba svetločierna), je totiž spravidla aj viac alebo menej utajené žmurknutie na čitateľa a fakt, že jeho smútok nikdy nepôsobí sebazničujúco.

Tá istá bezpátosovosť Garana neopúšťa ani v pasážach, ktoré nie sú plné nadhľadu nad sebou samým a keď mu v dojímavej situácii vkus nedovoľuje do obrazu pridať nič vlastné, iba smutnoveselo konštatovať, že slepnúca stará mama s mastnou handrou zabíja muchy a jablčné jadierka.

Garanova literárna osamelosť a kontinuálne hľadanie správnej hmotnej, ale predsa poetickej partnerky je fenomén, ktorý sa vinie celou zbierkou a zaslúži si preto osobitnú pozornosť. Literárnym partnerkám Garan darmo ponúka hladkú poéziu kaviarní a drsnú prózu mňa. Darmo verí, že ženy mi z očí vytrú peľ, za všetko krásne čo som vytrpel. Darmo sa medzi tequilou a ginom, medzi pistáciami a brandy rád otáča za ženami, ibačo si vždy musí nanovo roztriediť ruky: ľavá, pravá... To však neznamená, že by si nechal ublížiť viac ako je pre romantiku adekvátne. Aj keď spozná slečnu hlúpu, zlú a šťastne predpojatú, stále môže reagovať intímne. (Myslí si: skoč mi na hrb. Myslím: i ty mne). A ak by nemal úspech v prípade, ktorý by stál naozaj za to, môže prípadu zapriať: tak zlom väz a aj zlá buď zlatá ako zatiaľ. A tak sa mu láska akosi vždy smeje z teplej strany svetra a Garan literárne ostáva na tej chladnejšej, ktorej súčasťou je aj motív okázalý a opijášsky a dôveryhodná výhovorka, že je to všetko z lásky. A nepochybne ona má na svedomí Garanovu záľubu v aliteráciách, v ktorých je básnik nemožný, nežný, nemý, nesvoj, nerád...trápi sa, týra, trpí, tŕpne, tára... či iba pije, plače a platí.

No aj pre také prípady má poet naporúdzi ozdravnú tesársku lopotu, keď na staručkom aute značky Praga sa kníše nad kabínou na hrabových metroch, hlbokým nádychom zaberie miesto pre troch a na sloňom chrbte cúva do Kartága.

Ak by na smútok nezabralo zázračné remeslo, ešte vždy môže ako Rimbaud vo svojej Večernej modlitbe slobodne močiť do diaľky a výšky do tmy neba. Ibaže na to garanovské netreba nočný súhlas slnečníc, lebo jeho svedkom je slnko míňajúce školské orgovány, prípadne október, ktorý mu v uľavovaní si tiež vypomáha.

Keby sme teda mali zhrnúť úspešný Garanov oneskorený debut do jeho vlastného najvýstižnejšieho štvorveršia, bolo by to asi práve toto. To som sa podal na básnickú špičku!/Ja som ten, ktorý má krv na krajíčku/kože, keď myslím na smrť, na verš, s ktorým/sa celkom stotožním. A oneskorím.

A tak nám neostáva už nič iné iba autorovi, ktorý je v očakávaní prvej rannej esemesky... na jeho výzvu Odpíšte!... Hocičo!... Bude vám odpustené!... zareagovať. Hodila by sa najskôr gratulácia k nezačiatočnícky kvalitnej poézii a v Garanovom prípade aj prianie rezistentnosti voči agresívnemu a zradnému komplexu javov všeobecne označovaných ako hľadanie cesty zodpovedajúcej modernosti doby.