|
Pavol Garan - Smrť zahroteným prstom
Erik OndrejiÄka - Äasopis Dotyky (ÄÃslo eÅ¡te upresnÃm:))
Svoj knižný debut SmrÅ¥ zahroteným prstom (VSSS, 2007) si básnik Pavol Garan odložil na zaÄiatok roka 2008 a teda na rok, keÄ sa stáva tridsiatnikom. Dal tak poézii vo svojej prvej zbierke Å¡ancu dokázaÅ¥, akým Å¡Å¥astným východiskom pre zretie talentu, ale aj predzásobenie sa nažitým poetickým materiálom môže byÅ¥ Äakanie.
Pavol Garan rozdelil svoj debut na Å¡tyri Äasti, ktoré by sa po formálnej stránke dali nazvaÅ¥ aj ako sonetovsko uvoľnenejÅ¡ia, prevažne verÅ¡ovo neviazaná, rytmická sidžovská a napokon ÄasÅ¥ sylabickejÅ¡Ãch sonetov. Už pri zbežnom ÄÃtanà vidno, že autor zvláda kráľovskú poetickú disciplÃnu - tvorbu viazaného verÅ¡a, ako aj lásku k dnes až prÃliÅ¡ Äasto zatracovanému rýmovaniu na takej vysokej úrovni, že to aj s troÅ¡kou zlomyseľnosti vyzerá, že kým kdesi v teplúÄku pri káve ÄasÅ¥ teoretikov polemizuje o tom, Äi eÅ¡te existuje nevypoužÃvaná rýmová dvojica, tesárovi Garanovi, stĺkajúcemu kdesi v DobÅ¡inej drevené palety, sa originálne rýmy sypú z rukáva ako piliny.
ObÃÄme ale lákavé paralely, ktoré nám na zázraÄnosti vcelku osvedÄená stolárska profesia ponúka a prejdime rovno k tomu, aké vplyvy si do básnà vpúšťa a Äo vÅ¡etko menà na verÅ¡e Pavol Garan. Vypozorovanie a pomenovanie jeho vzorov nie je vôbec zložité. Obdivom k známym a v Garanovi permanentne prÃtomným básnikom sa autor vo svojom debute vôbec netajÃ. Je to predovÅ¡etkým válkovský smútok a odstup (vo verÅ¡och sa dokonca ako pozdrav zablysnú zápalky, Äi luna), buzássyovské synonymum poézie - túžba byÅ¥ milovaný, verÅ¡e venované obom Vojtechom (Kondrótovi aj Mihálikovi), ale aj Jozefovi MihalkoviÄovi. A keÄ sme už pri poslednom menovanom, aj názov zbierky je akoby naviazaný na MihalkoviÄovu báseň PriložÃm, v ktorej v dávnej laterne magike pulzujú verÅ¡e Teraz už kachle hrejú a na stene sa pohol straÅ¡ný tieň.
Preto sa ani hororovým názvom Garanovej zbierky netreba nechaÅ¥ oklamaÅ¥. Zahrotený prst je jeho vlastný a ukazuje nÃm v hre tieňov na seba a na obÄas stranovo, (alebo na hlavu) obrátene fungujúci svet. A na smrÅ¥ sa básnik Garan tiež vôbec nehotuje. Jeho debut je totiž determinovaný výrazným prÃklonom k životu. Niet sa teda Äo diviÅ¥, že aj keÄ rieÅ¡i hamletovskú otázku v petrarcovskom sonete pri rannom stúpanà do schodov v predklone a zráža sa pri tom s poÅ¡tárom, vyberá si obe možnosti. Tú prvú napĺňa tak, že zo dňa do dňa prechádza sÃce užšà o uÅ¡i, ale aj Å¥ažšà o poznanie, prÃpadne o hlavu po vypitej fľaÅ¡i. A ako napĺňa možnosÅ¥ druhú? Tak, že si smrÅ¥ veselo necháva až na poslednú chvÃľu.
Garanov literárny subjekt (a nepochybne aj sám autor) si do vôle vychutnáva dar slobody. Jej súÄasÅ¥ou je sympatická zraniteľnosÅ¥ hlavného hrdinu (som panák, uľavà si kto mi jednu vrazÃ), a dar transformovaÅ¥ smútok na zmetabolizované nápoje. Napriek zjavnej snahe vsugerovaÅ¥ Äitateľovi pocit, že mnohé básne sú pÃsané v zariadenà reÅ¡tauraÄného typu výkonnostným konzumentom chmelového nápoja rukou bez piva a teda len jeho bezkrÃglym kýpÅ¥om, je zrejmé, že Garanova obraznosÅ¥ a metaforika sú prÃliÅ¡ presné na to, aby bol ich autorom opilec. A tak aj súvisiaca kvantifikácia pôsobà skôr pôvabne ako silácky, keÄ mu dobré (akoby orlojové) straÅ¡idlá radia, aby si na nich vypil 12 pÃv a trinástym sa zoÅ¥al, keÄ sa mu z pÃv a pÃv odgrgne to zliate, Äi keÄ sa Zem vinou autorovho zlého vzÅ¥ahu k nealkám bezprÃzorne vrtÃ. Kvantifikácia nestráca svoj pôvab ani v treÅ¥om bare pri Å¡tvrtej káve, keÄ sa autor držà cnostných predsavzatà iba silou dvojitého turka.
NajväÄÅ¡Ã rozdiel, ktorý možno medzi Pavlom Garanom a jeho básnickými vzormi vypozorovaÅ¥, je vari rozdiel v pohľade na vlastný smútok. SúÄasÅ¥ou toho garanovského (nech by bola biela akokoľvek iba svetloÄierna), je totiž spravidla aj viac alebo menej utajené žmurknutie na Äitateľa a fakt, že jeho smútok nikdy nepôsobà sebazniÄujúco.
Tá istá bezpátosovosÅ¥ Garana neopúšťa ani v pasážach, ktoré nie sú plné nadhľadu nad sebou samým a keÄ mu v dojÃmavej situácii vkus nedovoľuje do obrazu pridaÅ¥ niÄ vlastné, iba smutnoveselo konÅ¡tatovaÅ¥, že slepnúca stará mama s mastnou handrou zabÃja muchy a jablÄné jadierka.
Garanova literárna osamelosÅ¥ a kontinuálne hľadanie správnej hmotnej, ale predsa poetickej partnerky je fenomén, ktorý sa vinie celou zbierkou a zaslúži si preto osobitnú pozornosÅ¥. Literárnym partnerkám Garan darmo ponúka hladkú poéziu kaviarnà a drsnú prózu mňa. Darmo verÃ, že ženy mi z oÄà vytrú peľ, za vÅ¡etko krásne Äo som vytrpel. Darmo sa medzi tequilou a ginom, medzi pistáciami a brandy rád otáÄa za ženami, ibaÄo si vždy musà nanovo roztriediÅ¥ ruky: ľavá, pravá... To vÅ¡ak neznamená, že by si nechal ublÞiÅ¥ viac ako je pre romantiku adekvátne. Aj keÄ spozná sleÄnu hlúpu, zlú a Å¡Å¥astne predpojatú, stále môže reagovaÅ¥ intÃmne. (Myslà si: skoÄ mi na hrb. MyslÃm: i ty mne). A ak by nemal úspech v prÃpade, ktorý by stál naozaj za to, môže prÃpadu zapriaÅ¥: tak zlom väz a aj zlá buÄ zlatá ako zatiaľ. A tak sa mu láska akosi vždy smeje z teplej strany svetra a Garan literárne ostáva na tej chladnejÅ¡ej, ktorej súÄasÅ¥ou je aj motÃv okázalý a opijášsky a dôveryhodná výhovorka, že je to vÅ¡etko z lásky. A nepochybne ona má na svedomà Garanovu záľubu v aliteráciách, v ktorých je básnik nemožný, nežný, nemý, nesvoj, nerád...trápi sa, týra, trpÃ, tÅ•pne, tára... Äi iba pije, plaÄe a platÃ.
No aj pre také prÃpady má poet naporúdzi ozdravnú tesársku lopotu, keÄ na staruÄkom aute znaÄky Praga sa knÃÅ¡e nad kabÃnou na hrabových metroch, hlbokým nádychom zaberie miesto pre troch a na sloňom chrbte cúva do Kartága.
Ak by na smútok nezabralo zázraÄné remeslo, eÅ¡te vždy môže ako Rimbaud vo svojej VeÄernej modlitbe slobodne moÄiÅ¥ do diaľky a výšky do tmy neba. Ibaže na to garanovské netreba noÄný súhlas slneÄnÃc, lebo jeho svedkom je slnko mÃňajúce Å¡kolské orgovány, prÃpadne október, ktorý mu v uľavovanà si tiež vypomáha.
Keby sme teda mali zhrnúť úspeÅ¡ný Garanov oneskorený debut do jeho vlastného najvýstižnejÅ¡ieho Å¡tvorverÅ¡ia, bolo by to asi práve toto. To som sa podal na básnickú Å¡piÄku!/Ja som ten, ktorý má krv na krajÃÄku/kože, keÄ myslÃm na smrÅ¥, na verÅ¡, s ktorým/sa celkom stotožnÃm. A oneskorÃm.
A tak nám neostáva už niÄ iné iba autorovi, ktorý je v oÄakávanà prvej rannej esemesky... na jeho výzvu OdpÃÅ¡te!... HociÄo!... Bude vám odpustené!... zareagovaÅ¥. Hodila by sa najskôr gratulácia k nezaÄiatoÄnÃcky kvalitnej poézii a v Garanovom prÃpade aj prianie rezistentnosti voÄi agresÃvnemu a zradnému komplexu javov vÅ¡eobecne oznaÄovaných ako hľadanie cesty zodpovedajúcej modernosti doby.
| Autor: admin |
dne 01. 08. 2009 | 4594 přečtení |
komentářů: 0 |
Přidat komentář |
|
zaujÃma ma kto ste
Celkom hlasovalo: 9456
© Pavol Garan, 2009
mail: pavol.garan@gmail.com
|