Igor Hochel


Meno tridsiatnika Pavla Garana nie je úzkemu okruhu zasvätených neznáme. Už roky sa objavuje v rôznych literárnych súťažiach, v ktorých sa svojou poéziu umiestňuje na čelných pozíciách, vrátane prvých priečok. Postupne v nich získal aj potrebné skúsenosti. Pre porotcov súťaží sa stal jeho rukopis dobre čitateľný, pretože ako jeden z mála autorov, ktorí sa usilujú preraziť do „veľkej poézie“, píše prevažne rýmované a rytmicky organizované básne, pričom jeho obľúbenou formou je sonet. Ako viacnásobný porotca Wolkrovej Polianky potvrdzujem, že často zaujal najmä istou tvarovou virtuozitou. Debut Smrť zahroteným prstom (Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2007) je logickým vyústením jeho umeleckého snaženia.

Autor zbierku rozčlenil do štyroch očíslovaných častí. Prvá obsahuje desať po formálnej stránke dobre zvládnutých sonetov s klasickou štruktúrou (4 + 4 + 3 + 3). Druhú tvoria tvarovo rôznorodé básne – prevládajú texty napísané voľným veršom, nájdeme rytmicky neorganizované básne, ozvláštnené občasným či vnútorným rýmom, ale aj sonety. Všetky básne tretej časti majú podobu sidža, vo štvrtej sú výhradne sonety, ktoré nemajú názvy, sú len číslované, čím sa naznačuje ich tematicko-motivické prepojenie, ktoré sa pri pozornom čítaní naozaj dá odhaliť. Vznikol tak neúplný sonetový veniec, neúplný preto, lebo obsahuje iba deväť sonetov, zatiaľ čo pravý sonetový veniec by ich mal mať pätnásť. Aj v tomto prípade je striktne dodržané členenie na kvartety a tercíny.

Garan najrozšírenejšiu pevnú formu európskej poézie, ktorá má pôvod v 12. alebo 13. storočí, dokonale ovláda a rovnako dobre dokáže napísať aj sidžo, ktoré už pre Európu také príznačné nie je. Niet pochýb o tom, že pozná všetky pravidlá, ktoré určujú, či je rým kvalitný, a rýmuje prevažne nápadito, hoci v ojedinelých prípadoch sa mu pritrafí, že slovo sa ocitne v básni naozaj len kvôli rýmu, teda bez hlbšej súvislosti so sémantikou textu (čo je najčastejší problém súčasnej rýmovanej lyriky). Uvedené prednosti Garanovej tvorby pomenúva aj Ján Petrík v krátkom doslove Odkladajte si listy. A píše: „Pri všetkej úcte k večitosti formy, dôležité je totiž to, aby bola naplnená vždy sviežim obsahom. Len vtedy môže bez problémov oslovovať aj dnešných tínedžerov. A Garanova poézia sonetu tak robí. Napadá mi prirovnanie: svieža voda v pravej rímskej čaši. Ešte lepšie by sadlo víno...“ (s. 70). Súhlasiť môžem len s prvým súvetím, s myšlienkou, že iba forma – čo ako dokonalá – sama osebe „nič nerieši“. Domnievam sa však, že Garan nie je taký naivný, aby si myslel, že jeho poézia bude oslovovať tínedžerov, a myslím si, že prirovnanie k vode či vínu v pravej rímskej čaši je značne prehnané. Základným Garanovým problémom je totiž práve napĺňanie formy zmysluplným obsahom. Inak povedané, v dobre zvládnutej forme dosť často absentuje téma, ktorá vyslovuje čosi také podstatné o bytí lyrického subjektu, čo ho presahuje smerom k nám, do našej (čitateľovej) existencie.

Garanove básne sa chvíľami nesú v duchu impresií, inokedy sa autor usiluje stvárniť citové rozpoloženie. Výrazne v nich dominujú štylizácie lyrického subjektu do pozície básnika, ktorý s istým nadhľadom pozoruje svet, alebo bohéma, ktorý si občas vyhodí z kopýtka, ale pre ktorého je poézia najdôležitejšia vec. Príznačný z tohto hľadiska je hneď úvodný sonet Tak (s. 7), ktorý sa začína štvorverším: „Celý deň je teda krásne hore nohami, / a nikto z nás preto nemá ťažkú hlavu. / Oviala ma poézia. Pomo- nepomohla mi? / Hrala na city. A hrala netýkavú.“ Ako čitateľa by ma zaujímalo, prečo je celý deň hore nohami – a ešte k tomu krásne –, ale báseň mi to neprezradí, rovnako ako ani nenaznačí, prečo lyrický subjekt (básnik?) v záverečnom trojverší tvrdí: „každým novým dňom som menej, menej telesný, / ale predsa: o poznanie, o poznané ťažší“. Poznanie síce môže zaťažovať našu dušu, psychiku, môžeme sa ním stavať „duchovnejšími“, ale to automaticky neznamená, že sme menej telesní. Sonet zámerne interpretujem takto „prízemne“, aby som poukázal na skutočnosť, ktorá je dosť príznačná pre celú knihu: je tu viac štylizácie ako skutočnej reflexie či hĺbky. Básnik opisuje pomerne nápaditým jazykom rôzne situácie, v ktorých sa lyrický subjekt ocitá, vnímavý je aj voči prírodným úkazom či reáliám mesta, len sa mu akosi nedarí zachytiť čosi, čo vyvolá isté napätie, pochybnosti, akosi nás príliš nenúti nad napísaným sa zamýšľať. Možno práve preto, že všetko „plynie“ v tej „peknej“ forme. Akoby aj tie sonety písal až príliš ľahko. Od básnickej zbierky s názvom Smrť zahroteným prstom by som očakával podstatne viac dramatickosti. Aj vtedy, keď autor do básne zakomponuje motív smrti, javí sa tak, že je „použitý“, no nevyjadruje skutočnú existenciálnu úzkosť. Básnik sám to napokon naznačuje: „Cez motív smrti potom zase inde riešim život...“ (Tento motív, s. 15).

Keď sa po opakovanom pozornom prečítaní Garanovej zbierky zamýšľam, čo je popri ovládaní formy jeho najsilnejšou stránkou, ukazuje sa mi, že je to impresia. Autor dokáže v podstate veľmi jednoduchými výrazovými prostriedkami vsugerovať napr. atmosféru mestskej ulice po daždi, večernej nálady osamelého človeka v byte, jesennej záhrady a krajiny a pod. Zaujme aj veršami, ktoré majú charakter gnóm či aforizmov: „Stále sa utvrdzujem, / že rýdza osamelosť nie je stav, / ale vlastnosť, / s ktorou sa nemožno rozísť.“ alebo: „Ešte vždy si naivne / smrť nechávam / na poslednú chvíľu.“ (Večer idealistu, s. 37).

Pavol Garan určite básnický talent má. Pokiaľ však bude chcieť zanechať v slovenskej poézii výraznejšiu stopu, bude musieť prejsť od „rýdzeho básnenia“ k „premýšľaniu básňou“. (Aj za cenu toho, že potom jeho verše nemusia byť také tvarovo vycibrené a hravé.)