december 2008 – marec 2009 - Peter Staríček
(Pavol Garan – Smrť zahroteným prstom)



V súvislosti s hodnotením Garanovho debutu sme už zachytili z viacerých zdrojov tendenciu vymedziť postoj autora ako snahu o tzv. „totálnu poéziu“. Básne zo zbierky Smrť zahroteným prstom skutočne pôsobia veľmi sugestívnym dojmom, túto vlastnosť im v žiadnom prípade nemožno uprieť. Zaujímavé je, akým spôsobom je táto sugestívnosť dosahovaná. Nevyhnutným predpokladom je vycibrená pozorovacia schopnosť autora, jeho cit pre detail, predovšetkým ale silná emočná naviazanosť na tému, čo je samo o sebe základom výstavby Garanových poetických textov vôbec. Teda písanie nielen obrátené dovnútra, ale smerujúce cez seba ďalej – a navracajúce sa naspäť k sebaidentifikovaniu sa. Ako básnika predovšetkým. Že z toho tak trochu vykukuje istá štylizácia do polohy domnelej odovzdanosti (o ktorej už niektorí vieme, že vlastne odovzdanosťou vo svojej podstate nie je) necháme bokom.

*
Zbierka Smrť zahroteným prstom je výnimočným debutom prichádzajúcim na svet v neľahkom čase pre takýto druh lyriky – zrodila sa v záľahe šedej priemernosti blahosklonne vydávanej „tzv. postmoderny“, vo väčšine prípadov spojenej so snahou experimentom za každú cenu prekryť nedostatok tvorivej invencie, o abstrahovaní od základnej vlastnosti textu ako komunikátu ani nehovoriac. Garan sa predstavuje ako už zreteľne vyprofilovaný a zrelý básnik so svojským autorským rukopisom odhodlane kráčajúci za cieľom rehabilitácie viazaného verša a klasických foriem. Pretože v súčasnom, povedzme to priamo, značne rezervovanom postoji (aj časti odbornej kritiky) k forme viazaného verša sa stáva väzňom predovšetkým poézia sama.

*
Opakujme si do omrzenia známe Lautréamontovo:
„Sú dva druhy poézie, ale poézia je len jedna.“.
*
Kompozične je zbierka členená na štyri časti, prvá, tretia a štvrtá tvoria ucelené homogénne celky zostavené na princípe príslušnosti k tej ktorej forme (sonety na tonickej báze, sidžá, sonety na sylabotonickom princípe), výnimku k spomínaným častiam predstavuje druhý oddiel zbierky, obsahujúci na prvý pohľad nesúrodý prierez textami rôzneho tematického zamerania a celkového vyznenia variujúcich od uvoľnenejšie pôsobiacich viazaných foriem až k voľnému veršu. Paradoxne – práve v tomto oddiele Garan preukazuje najväčšiu variabilitu, hravosť, uvoľnenosť a invenciu, a to napriek tomu, že sám azda nepovažuje túto líniu svojej tvorby za najsmerodatnejšiu.

*
Býva zaujímavé vystopovať autora podľa jeho vzorov, či už deklamovaných, alebo aj nepriznaných. Pri Garanovi to má recenzent o to ľahšie, že sa k mnohým z nich výslovne ako autor hlási. Hneď v prvej básni II. časti zbierky prezrádza priamo meno V. Mihálika, ktorého tvorba čo to znamenala pre jeho ďalší básnický vývoj a do veľkej miery predznamenala aj jeho vytrvalé štúdium viazaných foriem. Báseň „Smútok za Vojtechom Mihálikom“ akoby nepriamo odkazovala na cyklus „Smútky“ z Mihálikovej zbierky „Posledná prvá láska“. Nakoľko išlo o zámer, neodvažujeme sa s istotou tvrdiť, nemožno to však v konečnom dôsledku vylúčiť. Paradoxne je práve báseň venovaná Mihálikovi napísaná voľným veršom, hoci Garan inklinuje skôr k veršu viazanému.

Báseň „Na samotke u D. S. „obsahuje už odkaz jednoznačne uchopiteľnejší – ide o zreteľnú narážku na zbierku D. Stana „Samotka“, a to nielen čo sa týka názvu, ale aj formálneho uchopenia témy (Stanova „Samotka“ je cyklom sonetov, sonetom je aj spomínaný Garanov text).

Priamymi odkazmi sú aj básne „Paľo Hudák sa napil vína a nevraví“, „Chcel by som sa dlho zhovárať s Jozefom Mihalkovičom“, „Tak“ (M. Válek), „Čo všetko“ (V. Kondrót), štvrtú časť Garanovej zbierky dokonca uvádza fragment „Básnička spod stola“ J. Buzzásyho.

*
Po predchádzajúcom siahodlhom výpočte predsa len prichádza na um myšlienka, či tých mien skutočne nie je v jednej zbieročke priveľa. Aby som kohosi citoval – „Necituj, a budeš citovaný.“ Lenže si nie som istý, či tým niekým nebol práve J. Urban, ktorého Garan z nám neznámeho dôvodu z inak obsiahleho menoslovia vypustil, hoci po prečítaní zbierky zistíme svoje. Inšpiračné zdroje neklamú. To len kohút trikrát kikiríka...

*
Garan je formálne najpresvedčivejší práve v sidžách, kde očistil svoju básnickú reč od akýchkoľvek rytmizačných kudrliniek („Džez 1960“), úspornosťou jazyka dosahuje maximálnu koncentráciu nielen výrazu, ale aj čo do obsahu. Jeho sidžá sa však od zvyšku rýmovaných textov zbierky odlišujú aj celkovým prístupom, je to cyklus variabilne pôsobiaci, obsahuje presvedčivo podané lyrické výpovede, ale aj nenápadnú sociologickú sondáž („5:00“). V ďalších textoch odľahčujúco pôsobí autorova schopnosť sebairónie, predstieraného cynizmu, za ktorým však vždy nájdeme čosi viac, nemilosrdné sebabičovanie vlastného vnútra. Pretože pre mladého človeka je to (akokoľvek pateticky to znie) boj o svoj malý kúsok šťastia, večná snaha siahnuť po chimére, ktorá je už už na dosah, a v poslednej chvíli sa nám rozplýva pred očami na hmlu – ktorá nás opäť pohltí... A tu dochádza ku katarzii – pre čitateľa, ale i pre básnika. Garan nám nič nepredstiera, otvorene nám predkladá na stôl všetky svoje túžby, sklamania, bezbrehé zapíjanie nekonečného strachu z prázdna, ktoré nás pohlcuje.

*
Na druhej strane - problematicky pôsobia niektoré verše zbierky, ktoré by sa dali považovať až za akúsi voľnú parafrázu svojich vzorov. Porovnajme napr. „V júli keď hrdlá žien sa do váz úžia“ (V. Kondrót) / „Ramená žien sa do svitania úžia“ (PG). Takýchto momentov sa v zbierke nájde viac – ak už nie priamo podobných obsahovo, tak dikciou, ktorá je tomu ktorému z vyššie menovaných autorov vlastná. V žiadnom prípade však Garan nie je epigónom, to nie, skôr ide o občasné podvedomé záblesky tvorivého spriaznenia, ktoré si ako autor isto v prvej chvíli ani neuvedomoval.
Časom vám možno udrie do očí prehnané bolestínstvo (námatkovo: „Značím si na zápalky. Všetko smrdí smerom k smrti.“; „V slzách som vyprevadil dymového motýľa“), niekedy autora pristihneme in flagranti pri literárnom baroku („Strúhajú vodu, dievča sladké po hoblinkách dažďa pláva z diaľok...“), niekedy možno prečnieva prílišná snaha o dokonalý rým za každú cenu, zámerné sa vyhýbanie väčšej uvoľnenosti (hoci priznajme si, je smiešne – keď čosi také vyparatí etablovaný autor, sme mu to ochotní odpustiť, no začínajúci nech sa „cepuje“ k dokonalosti), avšak v konečnom výsledku je Garanova zbierka Smrť zahroteným prstom jedinečným autentickým svedectvom prešpikovaným citlivosťou vnímania, poéziou vo svojej najčistejšej forme, a napokon – ťažko identifikovateľným „krásnym“ zmätkom, ktorý vo vás narastá ešte dlho po prečítaní...