Å tvrtok, 5. Nov 2009 o 00:01  |  pridal/a Daniel Hevier

Aké je to príjemné – môcť v záplave českých kníh písať o slovenskej pôvodine. Aké je to úžasné môcť po čase opäť písať o básnickej zbierke.

Teraz je už neodÅ¡kriepiteľné, že viazaný verÅ¡ zažíva na Slovensku renesanciu. Paradoxne ho vÅ¡ak nevrátili do hry klasickí básnici, ale reperi či slam poetry. Pavol Garan (1978), autor úspeÅ¡nej básnickej debuty SmrÅ¥ zahroteným prstom, síce nazýva slam poetry „klam poetry“, ale niečo s týmto fenoménom má spoločné. Napríklad: spontánnosÅ¥, improvizáciu, nažité i zažité, hravosÅ¥, iróniu, prudké pointy, preklepy i prebrepty (zámerné), ľahkosÅ¥…

Od čias mladého Feldeka tu nebol taký spontánny lyrický talent, ktorý hádam zrýmuje vÅ¡etko. A v poézii ide aj o rýmy, nech si zástancovia freevoľného verÅ¡a tvrdia svoje. Pretože za rýmovaním je nielen spontaneita, spevnosÅ¥, ale aj disciplinovanosÅ¥, invencia, kreativita. No a zmysel pre rytmus, ktorý je srdcom lyriky. Br – preč s týmito cudzími slovami zo slovníka teoretikov. Pre Garana totiž nie je nijaké slovo neutrálne, cudzie. On im dodáva svoj esprit, a ak treba, slová si svojvoľne láme, prispôsobuje na svoj obraz. Z fráz, ktoré zobral fras, robí svoje výrazivo. A tak sa napríklad z Keby bolo keby stalo „keby bolo kedy…“ A z čista jasna sa zmenilo na „z čista ďasna“, čo je logické, keďže ide o v slovenskej poézii pomerne zriedkavú stomatologickú tématiku.

Básnik je naozaj „echom udretý“, veď k nemu doliehajú echá rýmov všetkých predchádzajúcich básnikov – brilantníkov. Kvalitou rýmov pripomína vonkajškovo Viliama Turčányho, ale do svojich básní dokázal prepašovať rytmus súčasnosti, nehu reznutú drsnosťou (nie nadarmo sa prvý z troch cyklov, ktoré tvoria túto knižku, volá Revolver a neha). Rýmová vynaliezavosť tohto autora je skutočne obdivuhodná. Nespomínam si, že by som niekde čítal rýmy typu „mu drozd – múdrosť“ alebo „len výsek – lewisiek.“ Pravda, dokonale zvládnutá technika nemusí pre poéziu ešte nič znamenať. Koľko sme čítali technicky dokonalých, lež vyprázdnených básní!

V týchto verÅ¡och vÅ¡ak nachádzam vrúcnosÅ¥ a zaujatie, aké som v pozérskej slovenskej mladÅ¡ej poézii už dávno nenaÅ¡iel. Aj keď má zbierka názov Jednotlivec, Garanov obyvateľ básní nie je človek, ktorému je vÅ¡etko jedno. Aj vo verÅ¡och zameraných na seba, aj v tých, kde je mu vÅ¡etko dve (ľúbostné básničky), je niečo z melanchólie, niečo zo sebaľutovania (aké poznáme z Miroslava Válka), niečo z cynizmu, ale vÅ¡etko vo vyvážených mierach a po(lo)meroch. Občas relativizuje slovesnú prácu básnika („Básňami si krátim ruju…“), ale vo svojej podstate berie svoje remeslo vážne: „Hľadám spôsob, ako by som prijal / krásu, lásku, vieru, správnu odpoveď, / svoj neobmedzený potenciál, /nepokoj a nemožnosÅ¥ si vyhovieÅ¥.“ Cítite, ako majstrovsky jemnou sebairóniou zruší pátos, ktorý zavanul z tých predpotopných slovíčok krása, láska, viera, ktoré by sa už hádam neodvážil dnes nikto v básni použiÅ¥?

A ak už chválim, tak pochvalu si zaslúži aj vydavateľstvo Dalimíra Stana DALi. Všetci, ktorí sa podieľali na tejto knižke (ilustrátorka Júlia Vražicová, dizajnér Richard Kitta, jazykoredaktor Ján Litvák, sadzač a vydavateľ Dalimír Stano) si DALi naozaj robotu s týmto poetickým artefaktom. Knižočka je pekná, s pevným chrbtom a pevnou chrbticou autora i vydavateľa.

V jednej básni autor vyjadruje svoju túžbu – chce byť „absolútny lyrik: / tichý, šíry.“ Chvalabohu, v tejto knižke mu to nehrozí. Nie je ani tichý (hoci nezvyšuje slovné decibely), ani šíry (nenaťahuje svoje básne do šírky ani dĺžky). Nie je docentný, ale decentný. Neplytvá slovami, ale ani netrochári, aj keď má jeho zbierka podtitul Trochejský kôň. Áno, možno je to naozaj absolútny lyrik, ak v slovku absolútny zdôraznime jeho druhú polovicu. Lutna Garanovej poézie zvučí naozaj sviežimi harmóniami, a tak je pre mňa Pavol Garan(t) toho, že úpadok slovesnej práce na Slovensku sa dočasne zastavuje.