Å tvrtok, 5. Nov 2009 o 00:01 | pridal/a Daniel Hevier
Aké je to prÃjemné – môcÅ¥ v záplave Äeských knÃh pÃsaÅ¥ o slovenskej pôvodine. Aké je to úžasné môcÅ¥ po Äase opäť pÃsaÅ¥ o básnickej zbierke.
Teraz je už neodÅ¡kriepiteľné, že viazaný verÅ¡ zažÃva na Slovensku renesanciu. Paradoxne ho vÅ¡ak nevrátili do hry klasickà básnici, ale reperi Äi slam poetry. Pavol Garan (1978), autor úspeÅ¡nej básnickej debuty SmrÅ¥ zahroteným prstom, sÃce nazýva slam poetry „klam poetry“, ale nieÄo s týmto fenoménom má spoloÄné. NaprÃklad: spontánnosÅ¥, improvizáciu, nažité i zažité, hravosÅ¥, iróniu, prudké pointy, preklepy i prebrepty (zámerné), ľahkosÅ¥…
Od Äias mladého Feldeka tu nebol taký spontánny lyrický talent, ktorý hádam zrýmuje vÅ¡etko. A v poézii ide aj o rýmy, nech si zástancovia freevoľného verÅ¡a tvrdia svoje. Pretože za rýmovanÃm je nielen spontaneita, spevnosÅ¥, ale aj disciplinovanosÅ¥, invencia, kreativita. No a zmysel pre rytmus, ktorý je srdcom lyriky. Br – preÄ s týmito cudzÃmi slovami zo slovnÃka teoretikov. Pre Garana totiž nie je nijaké slovo neutrálne, cudzie. On im dodáva svoj esprit, a ak treba, slová si svojvoľne láme, prispôsobuje na svoj obraz. Z fráz, ktoré zobral fras, robà svoje výrazivo. A tak sa naprÃklad z Keby bolo keby stalo „keby bolo kedy…“ A z Äista jasna sa zmenilo na „z Äista Äasna“, Äo je logické, keÄže ide o v slovenskej poézii pomerne zriedkavú stomatologickú tématiku.
Básnik je naozaj „echom udretý“, veÄ k nemu doliehajú echá rýmov vÅ¡etkých predchádzajúcich básnikov – brilantnÃkov. Kvalitou rýmov pripomÃna vonkajÅ¡kovo Viliama TurÄányho, ale do svojich básnà dokázal prepaÅ¡ovaÅ¥ rytmus súÄasnosti, nehu reznutú drsnosÅ¥ou (nie nadarmo sa prvý z troch cyklov, ktoré tvoria túto knižku, volá Revolver a neha). Rýmová vynaliezavosÅ¥ tohto autora je skutoÄne obdivuhodná. NespomÃnam si, že by som niekde ÄÃtal rýmy typu „mu drozd – múdrosť“ alebo „len výsek – lewisiek.“ Pravda, dokonale zvládnutá technika nemusà pre poéziu eÅ¡te niÄ znamenaÅ¥. Koľko sme ÄÃtali technicky dokonalých, lež vyprázdnených básnÃ!
V týchto verÅ¡och vÅ¡ak nachádzam vrúcnosÅ¥ a zaujatie, aké som v pozérskej slovenskej mladÅ¡ej poézii už dávno nenaÅ¡iel. Aj keÄ má zbierka názov Jednotlivec, Garanov obyvateľ básnà nie je Älovek, ktorému je vÅ¡etko jedno. Aj vo verÅ¡och zameraných na seba, aj v tých, kde je mu vÅ¡etko dve (ľúbostné básniÄky), je nieÄo z melanchólie, nieÄo zo sebaľutovania (aké poznáme z Miroslava Válka), nieÄo z cynizmu, ale vÅ¡etko vo vyvážených mierach a po(lo)meroch. ObÄas relativizuje slovesnú prácu básnika („Básňami si krátim ruju…“), ale vo svojej podstate berie svoje remeslo vážne: „Hľadám spôsob, ako by som prijal / krásu, lásku, vieru, správnu odpoveÄ, / svoj neobmedzený potenciál, /nepokoj a nemožnosÅ¥ si vyhovieÅ¥.“ CÃtite, ako majstrovsky jemnou sebairóniou zruÅ¡Ã pátos, ktorý zavanul z tých predpotopných slovÃÄok krása, láska, viera, ktoré by sa už hádam neodvážil dnes nikto v básni použiÅ¥?
A ak už chválim, tak pochvalu si zaslúži aj vydavateľstvo DalimÃra Stana DALi. VÅ¡etci, ktorà sa podieľali na tejto knižke (ilustrátorka Júlia Vražicová, dizajnér Richard Kitta, jazykoredaktor Ján Litvák, sadzaÄ a vydavateľ DalimÃr Stano) si DALi naozaj robotu s týmto poetickým artefaktom. KnižoÄka je pekná, s pevným chrbtom a pevnou chrbticou autora i vydavateľa.
V jednej básni autor vyjadruje svoju túžbu – chce byÅ¥ „absolútny lyrik: / tichý, Å¡Ãry.“ Chvalabohu, v tejto knižke mu to nehrozÃ. Nie je ani tichý (hoci nezvyÅ¡uje slovné decibely), ani Å¡Ãry (nenaÅ¥ahuje svoje básne do Å¡Ãrky ani dĺžky). Nie je docentný, ale decentný. Neplytvá slovami, ale ani netrochári, aj keÄ má jeho zbierka podtitul Trochejský kôň. Ãno, možno je to naozaj absolútny lyrik, ak v slovku absolútny zdôraznime jeho druhú polovicu. Lutna Garanovej poézie zvuÄà naozaj sviežimi harmóniami, a tak je pre mňa Pavol Garan(t) toho, že úpadok slovesnej práce na Slovensku sa doÄasne zastavuje.