Odkedy píšem prevažne viazaným veršom, snažia sa ma moji milonaivní priatelia (vrátane môjho otca) nahovoriť na písanie textov pre populárnych, či v budúcnostri (azda) populárných interpretov. Evidentne ich k tomu povzbudzujem svojimi opovržlivými poznámkami, ktorých sa pri počúvaní súčasnej hudobnej produkcie neviem zdržať. „Tak už napíš niečo ty", počúvam dookola.

A ja dookola musím vysvetľovať, že to nie je také jednoduché, že použiteľných textárskych nápadov je vzhľadom na štruktúrovanie slovenčiny a požiadavky hudobných skladateľov žalostne málo a s prihliadnutím na „vkus" konzumentov (zdráham sa ich nazvať poslucháčmi) popmusick sa ich použiteľnosť ešte viac problematizuje. Ale predsa len, vŕtalo mi to v hlave – napísať piesňový text. Nezvyčajne kriticky som si povedal, že ak to neskúsim, „nevychutnám" si záludnosti kumštu a do konca života ma bude mátať jedna výzva. Znepokojený touto neblahou víziou... som sa hlboko zamyslel. Zamyslel, lebo: a) neovládam žiadny hudobný nástroj, ani nemám cudziu hotovú melódiu na ktorú by som mohol svoje briskné životné postrehy vešať; b) moja tvorivá metóda nepočíta so spontánnosťou, takže aj keby neplatil bod a, predstava, že napíšem niečo takpovediac „bezprostredne z huby do hudby" by bola nereálna.
Súc takto handycapovaný, uchýlil som sa k jedinému možnému riešeniu, ktoré dávalo nádej, že sa s požiadavkou na hudobný text vysporiadam so cťou – napíšem báseň, dlhšiu, než mám vo zvyku a s refrénom a budem dúfať, že nejaká melódia sa už vyjaví sama . Primitívne, ale... stalo sa. I podsunul som ten výtvor priateľovi, pesničkárovi Peťovi Piatkovi a náhoda chcela, že práve nahrával svoj nový album Ulica. Ďalej je to už čistý sen... Peťo nielenže môj spam zhudobnil, ale veľkoryso ho na Ulicu zaradil. Áno, áno, nezaprie sa v tej pesničke básnička a len tak pospevovať si to asi nikto nebude, ale... no nekazte mi radosť a započúvajte sa. Ďakujem aj za Peťa.


Vraciame sa

Vraciame sa k sebe zo studených vojen
a už nami zmieta pokoj po boji.
Iba božie mlyny omieľajú svoje.
Iba my sme z toho celí nesvoji.

Vraciame sa k sebe nonverbálnou skratkou,
keď už pekné slovo nemá úroveň.
Pozeráme na štrajk novinárskych škriatkov.
Zábery sú z toho ozaj surové.

Za studenou misou hľadím do pohára.
Po búrke v ňom blúdi malý gondolier.
Text je otvorený – dej sa uzatvára.
Jeho nikto nevyloví za golier.

V zelenkavom tichu hrdza žerie kľučky,
nech už na ne nikto nikdy nesiahne.
Aj my toto ticho užívame mlčky.
Pustíme vás ďalej, ale za prah nie.

Viem, že ráno mi dáš valentínske vale.
V uliciach ma zovrú sivé fasády.
Viem, že ešte bude zima na sandále.
A možno sa ešte iba ochladí.

Za studenou misou hľadím do pohára.
Pod hladinou zmizol malý gondolier.
Už je to s ním vážne, už sa nevynára.
Už ho nikto nevyloví za golier.