Pavol Garan: Jednotlivec (Trochejský kôň), Košice, Vydavateľstvo DALi 2009
napísal: Radoslav Matejov

Knižku mi daroval Pavol Garan, našťastie, lebo z obálky zmizol – keď ju držíte, palcom zakrývate meno autora. Napriek tomu Garan nepatrí k básnikom, ktorých máte po prečítaní jednoducho pod palcom a už vôbec nie v malíčku. Môžete ho mať v paži, ale tým o neho prídete a prídete o dosť veľa... Chcem tým okrem iného povedať, že sa mi nepáčila obálka. A ilustrácie: vždy som rád, ak má naša pôvodná poézia v knihách aj nejakú tú ilustračnú čiarku navyše okrem čiarok vo vetách, ale tieto machule mi vyslovene prekážali a už vôbec mi nesedeli s textami. Chcem tým okrem iného povedať, že autorovi textov niet veľmi čo vytknúť. Debutoval výbornou básnickou zbierkou Smrť zahroteným prstom (2007) a Jednotlivec je v zmysle kvality kontinuálny. Tvorivé východiská má Garan v našej artistnej lyrike (Válek, Mihálik, Kondrót, Urban, Puchala a i.), ideové vo filozofujúcich básnikoch (Milčák, Jurolek a i.), charakter lyrického subjektu zas pramení v barbarskej generácii a jej grupačovskej verzii. Chcem tým okrem iného povedať, že dobrý básnik dovoľuje určiť rozdiel medzi východiskami a vlastným prínosom. Na základe rôznych pomerov tohto rozdielu sa dnes dá definovať každý autor a každá autorka slovenskej poézie. V Garanovom prípade tu hodnotovo pozitívne vystupuje vyváženosť, čo ho profiluje ako tradicionalistického lyrika, ktorý sústredenou reflexiou spracúva aktuálne zážitkové kurikulum.
Chcem tým okrem iného povedať, že sústredenou reflexiou spracúva aktuálne zážitkové kurikulum asi každý druhý básnik, ale Garan svojou úprimnou či úprimne predstavovanou autenticitou vťahuje čitateľa do vnútornej dynamiky subjektu. Práve táto ostenzia v prítomnom čase, osudové JA tu a teraz, tá možnosť pre čitateľa zdieľať prítomnosť subjektu a predovšetkým možnosť uveriť mu a jeho monológu odvíjajúceho sa po veršoch, ktoré riadok po riadku znamenajú sebaobjavovanie, čitateľské objavovanie a objavovanie nových významov, to je špik kostí Jednotlivca. Chcem tým okrem iného povedať, že dané objavovanie priamo súvisí so základnou a podstatnou funkciou poézie, teda: ak má mať poézia nejaké miesto v umení, kultúre, spoločnosti, všeobecne v človeku, potom musí vlastnými prostriedkami dokázať samú seba, špecifický modus operandi, aký nenájdeme nikde inde. Garanovi sa to darí aj tým, že básnické šansóny, tragédie a tragikomédie završuje viazaným veršom. Podobne to robí Peter Bilý, ale jeho poéziu badateľne degeneruje stúpajúce autorské sebavedomie. Garan je však skromný: pri zemi s nadhľadom. Chcem tým okrem iného povedať, že jeho poézia nie je písaná, ale komponovaná, a pokiaľ ide o intonačný cit, potom to je už teraz pán básnik!
Prvá časť knihy Revolver a neha obsahuje básne vo voľnom verši s hravými tonickými a rýmovými väzbami, Jednotlivec pozostáva z rispetov a Balada ako vášeň z osemveršových rond. Prvú a druhú časť akceptujem bez jediného mäkkého f, tretia časť mi vadí už z princípu, z toho, že rondo vo veršoch malého slabičného rozsahu (6-5 slabík) príliš rýchlo segmentuje myšlienku: je to také tralala tralala ako pingpong, no niekoho práve toto melodické frázovanie môže okúzliť. Garan sa pre svoj estetický naturel postavený na viazanosti verša už vyskytol a vyskytne v diskusiách o súčasnom verši, o jeho voľnej či viazanej realizácii. Chcem tým okrem iného povedať, že diskusie či v súčasnosti voľný alebo viazaný verš sú sračky. Keď je niečo veršom, je tým pomenovaná inakosť takejto „reči“ voči próze či bežným prehovorom. A je jasné, že viazanosť signalizuje tendenciu k tradícii, voľnosť verša zas tendenciu k modernejšej tradícii, vyplýva z toho dnes azda niečo vývinovo dôležité? Ide predovšetkým o posúdenie adekvátnosti celého básnického prejavu, o uznanie faktu, že dnes koexistuje množstvo poetík, ktoré môžu slobodne a presvedčivo existovať vo svojej výnimočnosti. Uberať jednej pridávaním druhej je smiešna piesočková hra na kritikov a na vedcov.
Poéziu, ak už, treba vedieť, a Garan ju vie. Občas mi však celkové pesimistické, utrápené tematické ladenie s iskrami irónie a sebairónie viazaná forma kolembavo ľúbivou trochejskou metrikou už len zbytočne presálala.
Chcem tým okrem iného povedať, že darovanému Trochejskému koňovi sa síce nemá pozerať na zuby, ale pozrieť trochu na trochej?
Prečo nie!

Radoslav Matejov