Jednotlivec ( Trochejský kôň) ( Vadavateľstvo Dali 2009) od Hany Koškové


Prvá knižka Pavla Garana „ Smrť zahroteným prstom „ bola pre tých, ktorí majú radi poéziu skvelou návnadou. Právom očakávali , čím básnik prekvapí, alebo neprekvapí aj v svojej druhej básnickej „ spovedi“ , ktorou je básnická zbierka Jednotlivec ( Trochejský kôň). Už „ rafinovaný „ názov s prídatkom Trochejský kôň evokuje súvis s Trójskym koňom. Akí bojovníci z útrob tohoto koňa vyskočili a aké stopy okrem trochejských prehĺbili naše pocity?
Hneď v prvej časti poetickej výpovede „ Revolver a neha“ je príznačná pre „ garanovčinu“ hra s protikladmi. Zdôrazňuje dynamickú prítomnosť básnika v poézii i v živote ( pri našom stretnutí mi povedal: Píšem , čo žijem“). V prvej časti nám Garan ponúka záchytné body k vnútorným drámam tlejúcim pod nenápadným povrchom zážitkov .
Zázračný stav, očarenia, rozporov a roztržitostí , asociácie, krátke spojenia, podtext a za básnickou obraznosťou pohoda roztrhaná na franforce. Všetko si to „ mieri“ pospiatky tam, kde sú rany i hrany a za nimi možno i múdrosť otcov, rinčanie vody, či žblnkanie reťazí. Garan, akoby pri písaní, objavoval svoje spodné vody, chytal ich , zápasil s nimi a žialil , keď sa mu úplne oddajú a stotožnia sa s jeho nepokojom. Básnikov verný pomocník , viazaný verš , či už v rispetoch , alebo rondách , akoby len brnkol prstom o tradíciu. Tak isto neočakávané rýmy vybočujú z očakávania a sú čoraz viac vynachádzavejšie. No aj ony sa len zdajú barličkou, o ktorú sa „ pán básnik“ opiera pri svojom prudkom poetickom nádychu. Garan nie je básnikom gest. Nepotrebuje ich pri svojej spontánnosti . oslovuje, ako sám píše priamosťou. Slovná vata mu je na míle vzdialená a tým sa vyhraňuje ( čelom k mantinelom).
Jednotlivostiam v „ Jednotlivcovi“ nechýba okrem konfrontačnej roviny, ani nadhľad , iskrivá sebairónia a irónia. Nechýba ,ani zodpovednosť cez subjekt objektivizovať a tak i utvárať vlastný básnický program. Taký sme našli napríklad v týchto veršoch: „ Hľadám spôsob , ako by som prijal krásu , lásku , vieru, správnu odpoveď , svoj neobmedzený potenciál, , nepokoj, a nemožnosť si vyhovieť.“ Aj v tretej časti zbierky s názvom „ Balada ako vášeň“ Garan vyznáva spontánnosť. No práve v „ rondovej“ časti , akoby sa oprosťoval , stával sa zrozumiteľnejším sám pre seba a jeho „ rozmachy“ pribrzďovala zvolená básnická forma. Možno i preto . ako ju nazval básnik , „ baladická časť“ má menej energie , hoci jej nechýba vnútorná sila. Radosť zo života si tu ruka v ruke vykračuje s dočasnosťou a smrťou. Budhisti, starí Gréci i Číňania tiež videli v smrti základný vzorec života. Dočítame sa to i vo veršoch : „ S neskrývanou smrťou reptám na záver, vymetenec kútov , Neskrývanou smrťou vonia baza , ver , že mi je to ľúto“.
Aj v druhej knižke Pavel Garan zostal tým, čím je. Básnikom. Súčasťou živej prítomnosti so stopami pre budúce poetické videnie a vedenie sa aj tentoraz dostatočne zviditeľnil.
Hana Košková