V jednom rozhovore sa český guru hudobnej recenzistiky Jiří Černý posťažoval: „...u nás je taková zvláštní situace – Radůza dostane v jednom roce tři Anděly, ale na hranosti v rádiu se to vůbec neprojeví.“

Hneď mi napadla trochu racionálne, trochu našsky uskromnená paralela: Pavol Hudák dostane v jednom desaťročí tri Ceny za dve knihy poézie, ale na akejkoľvek mediálnej propagácii, na záujme redaktorov literárnych periodík, na pozornosti dramaturgov, režisérov a manažérov literárnej čino-hry sa to neprejaví... Potom vydá ešte jednu knihu; na naliehanie čitateľov ešte súbor všetkých troch, doplnený o nové texty... stále nič. Nevychádzajú analytické recenzie, literárnovedné štúdie, zasvätené rozbory, nešumí to v odborných kruhoch. A malo by dunieť, spievať, rámusiť...
Paľo žil v Poprade, ďaleko od stánkov literárneho jarmoku, bratríčkovania a handľov. Nehodil sa do krámu. A tak sa i naňho a jeho miesto v kontexte slovenskej poézie ostatných dvadsiatich rokov aspoň statočne zabúdalo, ak sa už bez pocitu hanby nemohlo nič horšie. Tak i 18. januára zomrel a 21. bol na cintoríne v Spišskej Sobote pochovaný – ako člen Obce spisovateľov Slovenska, spisovateľskou obcou... chcelo by sa povedať vyobcovaný, ale presnejšie bude nikdy nevobcovaný.
Našťastie nič z tej poľutovaniahodnej nevšímavosti sa netýkalo jeho čitateľov; mal ich dosť – od prostých robošov, cez intelektuálov, až po perspektívneho chapmana. I o ňom mi vykladal pitoreskné historky, keď sme sa už ako kamaráti stretávali v popradských osviežovniach, keď už sa jeho generační literárni druhovia usadili, umravnili, alebo len rozpŕchli do sveta, daktorí až do druhého. Paľo bol aj pri svojich zničujúcich existenciálnych úzkostiach zábavný spoločník. Nemal rád konvencie, škrobenosť a dekórum; často potom sarkasticky hutne, skratkovito, v elipsách a s trochu nedbanlivou dikciou, ale hlavne s neskrývaným pôžitkom glosoval svoje excesy a extemporá, ale aj nevynútené životné peripetie. Vedel si zo seba robiť srandu, nikdy mu ani na um neprišlo, že by sa mal hanbiť, a ja som mu jeho poslanie vyvoleného narušiteľa poriadku rád veril, hoci mu pri ňom často išlo o zdravie aj dobrú povesť. Na oboje dbal minimálne. Paľo bol vo svojom bytí konštituovaný ako totálny básnik, podľa mňa najozajstnejší – so všetkým, čo to adjektívum obnáša – akého slovenská poézia na prelome tisícročí mala. A takého ho aj existenčné problémy vyhnali do Anglicka „na zárobok“. Keď sa vrátil, s výrazom hudákovskej osudovosti striedaným s bezmocným chechotom mi vykladal svoj prvý zážitok z krajiny Shakespeara – ako mu dvojmetrový černoch priženuvší sa panterými skokmi vydrapil spopri ucha mobil a v mihu zmizol v uličkách Londýna, zanechajúc konsternovaného poetu nesúvislým dumkám o vlasti... Paľo nakoniec balil za pásom cédéčka. Ako sa asi cítil si možno len predstaviť.
Inak ho živila novinárčina. Pre svoje reportáže z vidieka a príbehy prostých ľudí však ťažko nachádzal v brandži porozumenie. Aspoň Korzár, Pravda, Slovenka, naposledy Farmár mu trochu vychádzali v ústrety. Vedel som že mu je ťažko na duši, veľmi ťažko – zo spoločných rozhovorov i z básní, v ktorých sú všetky tie smútky, sváry, fatálne nedorozumenia a neistoty v skoncentrovanej podobe. Paľo nehľadal poéziu v pokútnej filologickej alchýmii ani vo frazeologickej bohatosti jazyka, nevykružoval štylistické figúry ani eufonické špirálky, neviazal slovnú matériu do úhľadných snopčekov, nevyužíval takmer nič z klasického poetického inventára; jeho slová však mali v prostom básnickom prehovore svoju váhu, či už uvoľnili svoj významový potenciál v lapidárnej skratke, v pregnantných formuláciách alebo v mrazivých výpočtoch. Paľo mal talent písať presvedčivo, naliehavo, nekompromisne a neúhybne – v skľučujúcom súlade so surovou skutočnosťou minulých, našich i budúcich dní. I keď posledných sedem rokov nevydal žiadnu zbierku, budem si ho pamätať ako senzibilného, veci oddaného a vediaceho človeka-básnika a priateľa.

Pavol Garan